RUMBELLE - Krik trávy... 20. kapitola - finále

Rumbelle

20. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

     Priznané hrady porciovali strop. Dotýkali sa hlavami a dívali hore, kdesi k tým tučným hranatým čiaram, ktoré vytvárali sektory, čo beztak neboli obývateľné. Asi preto, že tam hore by malo byť nebo. Narozdiel od sálajúceho krbu studené a asi opustené. Imaginárne, nedosiahnuteľné a pre neho aj zbytočné.

  Anjel padnutý vedľa neho, síce stále, dokonca čoraz viac, dokrčený, zlízaný a doškriabaný,  aj nejaké polepené omrvinky medzi lopatkami by sa našli, ale k raju to pokojne stačilo. Jej dlaň sa potila v tej jeho, silne zakliesnená navyše medzi  párik bokov, z každého pohlavia po jednom.

  Vytiahol ju hore a rozprestrel svoju, akoby to bolo slnko.

  - Vyšlo slnko. – okomentoval trochu infantilne. Dosť infantilne, natočiac si dlaň, ako lampu na ňu.

  Priložila mu dlaň na dlaň a prsty vykrútila trochu bokom, aby jeho päť hrbatých lúčov narástlo o jej päť štíhlych.

  - Teraz svieti lepšie. – doplnila ho obdobne, spokojná s 3D obrazom a nebo za dlaňami konečne bolo nebom a nie iba tmavou dierou s mikádom po lietadlách, keby sme chceli zmetaforizovať oné hrady.

  - Vieš, že podľa čínskeho učenia sa šikmý strop z hľadiska feng šuej považuje za nepriaznivý, pretože narúša prúdenie medzi zemskou a nebeskou energiou? – pomrvil sa jej na dlani, akoby chcel zatieniť práve jej lúče tými svojimi, ale nedala sa. Bude ich desať a basta! Preto radšej pokračoval vo filozofii, ktorá ho práve napadla, akoby sa jej bol nejako nemohol vyhnúť. - To posilňuje energiu ohňa a vzniká tak priestor nevhodný na odpočinok. – uzavrel, ale mozog mu triedil informácie ďalej. Nádejal sa, že správy prepošle aj iným podriadeným, ale ono to asi s tým odpočinkom nebude celkom košér. Chcel som sa spustiť z kopca, ale ten strom to videl inak...

  - Tiež si myslím, že si priložil priveľa a som spotená ešte aj pod nechtami. – stiahla a späť roztiahla svoje lúče nad hlavami. - A nespala som ani hodinu. V tom budú mať tí číňania pravdu. – vliezla si lúčmi do medzierok jeho dlane a náhle nečakane zavrela päsť.

  - Ty, ...- akoby zaváhala. - ...sú aj na stodole skosené strechy?! Vieš, šikmé, myslím. - Mračila sa na oklieštené slnko, ktorého pažový kábel, čo ho napájal na zvyšok tela, už začínal trochu tŕpnuť.

 Usmial sa potmehúdsky.

  - Aj tam to bolo o „ohni“ a nie o „odpočinku“... – domyslel si, veriac si, že vie, na čo narážala a s otvorenými očami sa zasníval, komparatívne si skladajúc obe noci.

  Spôsobila rýchlo zopár erupcií na slnku a radšej zapadla späť medzi nahé telá, zadívajúc sa na neho bokom.

  - Veď práve...Poznám ale feng šuej...- povedala takmer smutne a oči sa jej prapodivne leskli.

   Natočil k nej hlavu, márne sa nádejajúc, že vie čítať myšlienky. Zvlášť akýchsi útržkov tisíce rokov starého učenia, čo podľa jeho praktického, akékoľvek čakry-makry neuznávajúceho názoru, fungovalo až potom, keď si to človek jednoducho vsugeroval. Načo to vôbec vyťahoval z osobného knižničného depozitu. Chcel byť len za rozhľadeného a sčítaného, ale toto žieňa v posledných pár hodinách mení svoju náladu akosi pričasto...

   „Mení svoju náladu pričasto!“  stlačil mu mozog replay. Niekoľkokrát za sebou.

     „Prapodivne sa jej lesknú oči!“ našiel aj inú indíciu.

   - Máš pocit, že som ťa...nabúchal?! – vyštartoval do polosedu a zvrtol sa k nej, hoci ho oba pohyby riadne zaboleli. Aj buchnát, čo mu uštedrila. Aj tie ďalšie, kde zasiahla, lebo už zas prekročil hranice a jeho slovná zásoba bola v istých chvíľach nielenže neakceptovateľná, ale rovno cápajúca pečiatku na povolenie zbrojného pasu.

   - Ja ti...dám...nabúchal! ...ja ti dám! – roztiahla dlaň a schytal aj od slnka a pálilo to už riadne. – Ja ti...už nikdy nedám! – udrela naposledy. – A môžeš si trhnúť nohou! Každou, aby si vedel! ...a...a to som chcela už riešiť stropy v dome, dávať lampy svietiace dohora a rastliny evokujúce rast, lebo ...lebo tie šikmé bránia...a...aj v stodole...aby som eliminovala nepriaznivé vplyvy...a ...- dlabem ťa! – schytila sa, vyrástla pred ním, ako bohyňa sváru, zvrtla sa a ostentatívne opustila bojisko, kým on zostal v klbku, pripravený na ďalší útok.

    Treskla dverami kúpeľne.

   Rozmotal sa ako ježko, len hlavu nechal skrčenú medzi zbitými ramenami, škrabkajúc sa na pleciach.

  - Belle!...- zavolal a tvár sa mu prapodivne rozvibrovala, kým poskladal ústa do otázky. – Ty chceš fakt so mnou dieťa?! – spýtal sa idiotsky, lebo nič iné mu z toho všetkého nevyšlo.

   ...lebo poznal učenie feng-šuej.

domiceli

Tak... končíme. Hej, koniec FF Krik trávy...

Krásne otvorený, ako vždy, však??? 

Nejaké protesty? Vzbury? Lamentácie? 

Tak zas inokedy... :-)