Rumbelle
11.kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy a Šum trávy
Krik trávy...
Káva jej rástla v ústach. Kto vymyslel
ten zvyk, automaticky ponúknuť návštevu kávou? ...a uvariť si jednu tiež...
Zamestnať ju a nemať výčitky svedomia. Mám čiarku za aktivitu a teraz
je na rade ona. Teda ON. Už začal...Už začal? Som na ťahu...?!
- Máš pocit, že som sa s touto časťou
svojho života stále nevyrovnala, respektíve ju nemám uzavretú a ani ju
nemienim ukončiť? – oblizla si pery, oľutovala.
Horká pachuť zvyškov kávovej peny ju neoslovila a najradšej
by vybehla hore po schodoch, po tme našmátrala svoj balzam na pery. Iste tam
v bočnej skrinke kúpeľne ešte bude...
Smiešne zachrochtal, odzvonil klopkaním
lyžičky o šálku, aby bolo ticho v súdnej sieni a zvalil sa trochu rozšafne na opierku,
konečne roztiahnuc pery do úsmevu. Úškľabku.
Ako odpoveď to bolo jednoznačné, jasné,
priehľadné. Dalo sa to pretransformovať do viet: Prečo si potom tu? Zabývaná,
vybavená. Prečo na mňa neziapeš, že som si dovolil narušiť tvoju ulitu?
Vyčítavo, právom. Prečo máš pocit, že ťa kontrolujem? Majetnícky. Sebecky. Drzo. Prečo mlčíš? Prečo o tomto tu neviem? Prečo by som
mal...stiahol obočie a presunul sa zas nad stôl, obrátiac ruky hore holými
dlaňami, položil ich pred ňu.
A jej pomykalo ukazovákom, ktorému mozog
predostrel plán zabodnúť sa do stredu dlane a odspievať: varila myšička kašičku...ale druhá strofa
ju priviedla do rozpakov...tomu dala,
tomu dala...tomu dala...iba tomu poslednému sa nič neušlo. Vyprskla do smiechu, nedokážuc ho brzdiť,
zastaviť, ani krotiť. O čo viac sa snažila, tým to bolo horšie. Už začínala
až slziť.
Díval sa na svoje dlane a jej natrčený
ukazovák. Síce nechápal, ale smiech ho neiritoval. Nechal ju. Trpezlivo čakal.
- Prepáč... – skrývala si
po hodnej chvíli, tvár zahanbene opakom ruky a kútikmi úst jej ešte stále mykalo. – Nie som
schizofrenik, ani nežijem dvojitý život. – potriasala záporne hlavou.
Zatváril sa nechápavo a pohľadom
zakrúžil po miestnosti, v domnení, že tým obsiahol celý tento výjav.
...utekala do komory, zakľala
prasiatko...a čigli-čigli. Smiechu plná izba.
-
Poď von. Prosím. – vysúkala sa spoza stola
a tentokrát mu ona ponúkla dlaň.
Bola vlhká. Dúfal, že sú to tie slzy smiechu,
nie lepkavé kávové sliny. Prípadne sopel. Vybavil sa mu úryvok zo simultánne
písanej poviedky a oči mu poblúdili po kuchyni. Tej...kuchyni. Mikrovlnka
a...za ňou stále okuliare.Tie okuliare... Otrasne morbídny depozit spomienok, ktoré vôbec nepatrili jemu...
Francúzske okno na terasu starecky zadrnčalo.
O nič lepšie nevyzerala jeseňou napadnutá záhrada. Trochu ponurá,
neobriadená, s očividnými známkami spustnutia.
Práve to jej hralo do karát, ale obrátila sa
opretá o nízky múrik terasy späť k domu a pozrela hore, kde sa
špicatá strecha drala do neba.
Opakoval po nej.
- Prekrásna stavba...parametre a hodnotu
mi už vyčíslil ten maník z realitky. – tliachal ironicky. - Ale nie je
podľa môjho gusta. Dávam prednosť vidieckemu štýlu života. Chýba mi tu...
stodola...napríklad... – mrmlal ďalej, už pokojnejšie, len aby reč nestála
a udržal sa nielen vedľa nej, ale aj v jej dlani.
- ...a sliepka s jahodami... - doplnila položartom, ale pokračovala vážne, vrátiac myšlienky aj pohľad domu pred sebou. - Už sa
nestane mojím osudom, ako som si to naivne predstavovala. Bez neho...je to len
dom. Nie domov. – pozrela jeho smerom, vediac, že kráča po tenkom ľade.
Díval sa na dom. Hľadal spoločné znaky.
Niečo, čo by ho s ním a aj s NÍM mohlo spájať. Došľaka, koľko
ich len našiel...Zúfalo sa na ňu pozrel.
- Nechcem byť kópiou. Tá...sa...nikdy
nevyrovná originálu! – zazúfal úprimne.
- Tak
prečo si tu? – až teraz sa pozrela spýtavo.
- Prečo...prečo...prečo...lebo žiarlim! –
vyhodil ruky do povetria a zložil na slabinách, prikryjúc ich pohľadom.
Stala si pred neho, položila mu ruky na
plecia.
- Nechcem nijaké porovnávanie, tabuľku s pre
a proti, klady a zápory. Nesnaž sa, prosím, hľadať v mojej minulosti
niečo, čoho si nebol súčasťou a realizovať nejaké ješitné, žiarlivosťou podperené nutkanie sa vtesnať do puklín, ktoré si tam našiel...len...
– pomrvila prstami, pokrčiac trochu aj tak riadne zhužvanú košeľu a následne
ju žehlila bruškami prstov. - ... keď niekedy uvidíš slzy... a budú to spomienky...môžeš mi ich utrieť. Smieš. Musíš. Mal by si... – dvihla a spustila ramená, stisla pery, lebo sa prihlásili o slovo,
lenže nebol práve ich čas. – Tak, ako prvýkrát, v tej „našej“ stodole.
Viem, že si dal viac, ako si dostal, ale možno nevieš, ako veľa to pre mňa vtedy
znamenalo...- prešla mu nežne po sánke.
Nenadvihol tvár. Iba sa mu rozochvela pod
dotykom.
- Naučil som sa... dávať nie preto, že by som
mal veľa, ale preto, že viem, aké to je... nemať nič. – prikývol, a zvnútra
jej slová tak krásne krehko hriali a zadok betónového múrika tak strašne odporne
chladil...
Odlepil sa od neho a nalepil radšej na
ňu, nedovoliac jej ustúpiť, len ju zovrel v objatí, aby stratiac priestor,
nestratila aj stabilitu.
Na vilu začínal priskoro padať súmrak a jej
obrysy sa už rozmazávali.
- Ušiel nám posledný autobus. Budeme tu
musieť dnes prespať. – ozvala sa racionálne a utrela si nos do skrkvanej
košele.
- ...v jeho posteli?! ...v jeho pyžame?!
...a požičiaš mi aj jeho zubnú kefku?!...alebo hrnček na protézu?...- vyprskol podráždene,
odsunúc ju od seba, či to, čo počul, myslí naozaj vážne.
- V jeho vile, v jeho obývačke, zaborený v jeho
testamente, s ktorým ťa chcem oboznámiť, lebo je to môj majetok! Zatni zuby,
je mi jedno či sú tvoje alebo umelé a choď do pivnice nahodiť kotol, lebo
sa dnes neosprchujem... - založila si ruky vbok.
- Ty permanentne zo mňa robíš údržbára! –
zaškľabil sa nevrelo. – Budem môcť aspoň potom zdvihnúť kapotu a skontrolovať
stav oleja?! – neovládol sa, ale to našťastie už bola v útrobách vily a mohol
sa nádejať, že ho nepočula.
Márna nádej.
- ...netreba, som momentálne stále v záruke...-
ozvalo sa tlmene z kuchyne.
- Čo vravela? ...- pýtal sa sám seba,
nečakajúc odpoveď.
Ale dostal...
Spoza plota mu vehementne kývala suseda, a keď
zo slušnosti pristúpil, chrstla mu rovno do tváre.
- Má krámy! –
veľavýznamne žmurkla. - Bude vám musieť stačiť čelné sklo a poťažmo vám
dovolí vyleštiť nárazníky...a dajte bacha, aby vám neurvala výfuk... – uzavrela
svoju automechanickú prednášku a zaľúbene sa zadívala na vykoľajeného
zákazníka pred svojím servisom. Respektíve, v jej prípade, vrakoviskom.
80% mozgu tvorí kvapalina. Žiaľ, u niekoho
...brzdová.
domiceli
škoda že neboli škriepky, to by bolo väčšie vzrúšo...ale aj toto sa mi páčilo :) romantika nadovšetko :))
OdpovedaťOdstrániťbrzdová kvapalina TOP :D :D :D celkovo som veľmi happy, že tu figuruje suseda, resp. že sme sa vrátili na naše pôvodné dejisko :) ...mne ale akosi môj čitateľský mozog nedovolí neporovnávať...akože dej je super a celkovo s Trávičkou nemám žiadny problém :) keď ja furt žeriem len toho profesora :( nejako sa neviem naladiť na tuto pána spisovateľa
OdpovedaťOdstrániť