RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Splynutie bolo rýchle a intenzívne. To prvotné...

  Obaja vzduchom chladení, živočíšne páchnuci antisterilitou, ktorá sa rozvinula z toho, ako neboli schopní zhodiť ani nevyhnutné zvršky, totálne ignorujúc tie ostatné. Vyzlečení len z výčitiek, pohnútok a podobných nepodstatných pruhov všednosti, ktorá sa márne hlásila do úžitkových artefaktov povinnej výbavy.

  Nemusel ju ani naháňať, hoci chytanie si následne vychutnal.

  Dôsledne, maniacky presne nasmeroval svoje prsty a uspornými ťahmi vypísal žiadanku, odošlúc ju v desiatkach kópií, všade tam, kde mal pocit, že to potrebuje. Práve...ona!

  Vydychovala mu do meravým úsmevom vyformovanej tváre len pár mokrých centimetrov od tej vlastnej, svoje prudké nezahatateľné túžby, netušiac, kde na ne berie vzduch a zo stŕpnutých nôh, vlnivo sťahovala priúzke rifle, zachytené kdesi tuho zviazanou čižmičkou, ktorej sa tiež nestihli zbaviť.

  Z hnedých prameňov jej vyhrabával posledné nehmotné zvuky lesa, nepatrné záchvevy čerstvého vlhka a vlastný, do nej práve zasadený predátorský pach vášne, ktorú tentokrát neveľmi krotil, majúc prsty ešte stále omotané vlasmi, čo to v súboji radšej vzdali.

  Nemal v úmysle sa vyvliekať, ani vyzliekať, len využijúc pot, nebadane kĺzavo odsúval zavadzajúce kúsky košieľ kdesi do bokov, topiac svoju kožu v tej jej a naopak.

  - Moja slaná cigánôčka...- nasal z medzierky pod nosom priehlbinku, ponoriac ju nečakane pod peru, hlboko ju jazykom zanesúc až kdesi k podbrániu podnebia, len aby mu hlbšie zaťala prsty do pleca, dusiac sa jeho láskaním.

  Inštinktívne nadvihla hlavu, vycítiac, že sa mieni vzdialiť, aby si ho zadržala, nerozpakujúc sa prebrodiť sa polepenými vlasmi až k temenu a zakvačiť sa doň, až ním trhlo.

  Iba úzkosť gauča ju pribrzdila, inak by skončili obaja medzi nohami konferenčného stolíka.

  - Pokračuj v tliachaní, ak máš odvahu...- nešetrne ho za vlasy vytiahla nad tvár, čo bytostne neznášal, ale strpel. – Ty vieš veľmi dobre, ako to bolí, a predsa...- uhla perám a vo vertikále prazvláštnych tvarov, čo sa naskytli jej pohľadu, hľadala styčný bod, o ktorý sa oprie.

  Márne. Stratila niť reality, stačilo inštinktívne privrieť viečka, keď sa nerozpakoval vtlačiť sa jej pod sánku, smädno a bezhlavo, teraz už tiež tak trochu bezvlaso, príduc o tie, ktoré obetoval, aby sa strategického bodu, ktorý ešte dnes tak často nenavštívil, zmocnil.

  Pridobre vedel, že sa chcela zhovárať. Mal sylaby skúšky, ale čas na prípravu nijaký a ďalší z krokov vedľa, by mohol skončiť horšie ako iba pod nohami oplieskaného stolíka, ktorý aj on zaregistroval v ceste ďalším priprudkým pohybom.

  - ...a predsa ťa ľúbim...a predsa ťa budem chrániť pred tým vonkajším hnusom...a predsa som rád, že mi dovolíš milovať ťa bezmocnú, oklamanú  a nevyrovnanú s tým, že som, kto som a iný už nebudem. – pečiatkoval ju šomraním, starajúc sa však skôr o zdurené bradavky, jej hodnú chvíľu chladu vystavených pŕs, ktoré si vpisoval do diára pamäte, aby ich mohol kedykoľvek skontrolovať a porovnať s dotykmi, ktoré im o chvíľu venuje.

  Venoval.

  - Nemôžem takto...- skúsila protestovať, strácajúc sa však beznádejne už v mravčení, prichádzajúcom zvnútra, čo jej rázne okliešťovalo myšlienky a ťahalo všetky zakončenia ku jedinému konkrétnemu bodu, ktorý bol schopný zastaviť vylievanie hrádzí a vedel koordinovať následné ich pomalé monotónne pumpovanie späť do koryta.

  Pomalé, monotónne, intenzívne...

  Počujúc jej hlas, naliehavé, sálavé volanie, mal chuť trýzniť ju odmietaním a iba bohorovne sa zvrchu, bez pohnutia, iba nebadane pulzujúc svoju prítomnosť v nej, dívať na jej slasť nedopriate utrpenie do bodu, kedy začne pokorne prosiť o milosť a vráti mu to aj s úrokmi, pomstiac sa za každú jednu bunku, ktorú nechal tak dlho čakať na vyvrcholenie.

  A pritom zostať nežný, jemný, pateticky, staromódne konvenčný v letmých pohladeniach a ešte letmejších bozkoch, ešte viac nimi odďaľujúc naplnenie očakávania.

  - Nenávidím ťa! – skríkla, takmer zavyla a sama si ledva sa únavou už dvíhajúc brala jeho telo, kúsok po kúsku, požierajúc ho vlastným vnútrom bezo zbytku.

   Zadrapená nad lakťami jeho napnutých paží, kým ju nevtlačil späť do podložia a nerozpútal vlastnú prietrž  nedočkavých nervových zakončení, bubnujúcich jej po dávno premoknutej pôde tela, sadiac dotyky bez bázne tam, kam dopadnú a nenechávajúc ich doznievať, dozrievať a vpíjať sa hlbšie, vytrhávajúc ich a vrhajúc sa nanovo, ako dobyvateľ, ktorému prikázali nenechávať kameň na kameni a on rád poslúchne, skúšajúc, kam až môže...

  Stony ho posúvali, prudký dych s presnosťou na milimeter a stotinu smeroval a hlas, strácajúci sa mu zavše pod kožou, do ktorej sa neostýchala zahryznúť, keď už  pretlak emócií nestačili tlmiť hradby prisatých pier, rozozvučiaval mu víťaznú melódiu, počujúc ju už zdiaľky, hoci posledný útok strategicky odsúval, obkľučujúc korisť z každej strany, aby dobytie bolo dokonalé.

  Bolo dokonalé...

domiceli

RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 13. kapitola

Rumbelle

13. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Pocit kráčania k popravisku. Nie, ešte len do basy. Ráno pred pol piatou, kedy sa obyčajne, to akože na svitaní, konávajú popravy, je človek ešte, alebo už taký oťapený, že mu je to fakt fuk. Veď komu by sa chcelo „žiť“ tak zavčas rána... teraz je však niečo medzi desiatou a obedom. Nervy má našponované ako traky, čo nikdy nenosil, ale pohľad na spolužiakov so švami vrazenými z jednej strany vajec, lebo "hozntrógle" zdedili po súrodencovi a aj tomu ich kúpili prikrátke, mu bolo dostatočným varovaním, tento doplnok ignorovať a radšej zniesť posmešky pre „kolty“  prekiate nízko. Na cimpr-camr rozfranforcované spodky džínsov boli jeho nedeliteľnou súčasťou už desiatky rokov.

  Zima ako v zlom ruskom filme a Hookom inzultovaný nos začína ožívať po prvotnom šoku. Zrejme to ide dať vedieť oku, lebo sa mu zmenšuje. Puchnú svorne.

  Nevzal si okuliare. Príšerie lesíka znížilo viditeľnosť na minimum a akútny nedostatok slnka v tejto oblasti ešte o kúsok viac. Neuvidel by ani ružového slona v bezpečnostnej veste vznášať sa meter nad zemou, nieto svoju brunetu s Shrekovom outfite...

  Energicky zabodávala nohy do našuchoreného lístia, radšej nepremýšľajúc čoho, respektíve koho sa stalo útočiskom v rámci procesu budúcej  hybernácie. Podložie bolo vratké, klzké, šmýkalo sa jej intenzívnejšie, márne sa snažila udržať stabilitu, pripadala si ako práve rozdrnčaný plastový panáčik v stolovom futbale, keď ním práve odfrnkli malú korálku, lebo miniatúrna imitácia lopty sa stratila už v polčase prvého zápasu.

  Ona odfnkávala len zlostné tirády na vlastnú naivitu a začala prehodnocovať to, že inteligencia by mala byť schopnosť prispôsobiť sa.

  - Stále sa prispôsobujem. Všetkému... Všetkým... Vždy... – ledva sa stihla zachytiť kôry stromu, inak by zletela horeznačky do... ktovie čoho vôbec. – Potláčam svoje vlastné predsavzatia, názory a ...všetko. Pred všetkými...Stále! – mrmlala ďalej, akoby jej to pomáhalo dobíjať sa energiou, ťahajúc teraz nohu zašprajcovanú medzi... ktovie čo vôbec. – A nikto si to neváži! ...ktovie prečo vôbec! – už skríkla a trhla nohou.

  A zletela na zadok. Ešteže nepatrí medzi mušie váhy a obliny majú stabilnú, hoci športom pramálo vyrysovanú náplň. Zato dlane si to zlizli. Niekde aj do väčšej hĺbky, ako zniesla tenká koža.

  Odmietla vstať. Odmietla pokračovať. Odmietla sa ďalej prispôsobovať. Márne používala množné číslo, teda linku celého sveta. Všetky jej výhrady mali jediného menovateľa. Adresáta.

  - Ako len mohol...mlčať?! – otrela jednu ruku o prsia. – Nič mi nepovedať! – druhú ruku z druhej strany. – A navyše aj klamať! – zaprela sa očistenými zas o zem a nadvihla sa, zrazu ľahšia, nevšimnúc si, že sa nedvíha sama.

  - Neklamal som...len som nepovedal celú pravdu. – ozvalo sa jej za chrbtom a prášilo jej zadok. Dosť rázne a prisilno.

  - Nepovedal si mi nič! – odsotila ho, ale terén mal zjavne na svojej strane, lebo ho pomstil.

  Prekopŕcla sa cez akýsi konár a v snahe zachytiť sa čohokoľvek, neobratne sa potočila a zas skončila na zemi v polohe, pri ktorej si musel rázne zahryznúť do jazyka, aby nevybuchol do smiechu. Zahryzol málo.

  Odmietla jeho podávanú dlaň a potom sa zmraštila od bolesti. Čosi pod namokvanou ozdobnou kožušinkou členkových čižmičiek nenormálne bolelo a vháňalo jej pot ešte aj skrz očné buľvy.

  - Belle, nešaškuj! Vieš ako ďaleko je odtiaľto späť k chalupe?  - nahol sa zas s podávanou rukou, ale ona sa starala o svoju nôžku. - Hádam nechceš, aby som ťa tam niesol na rukách?! Zvlášť po tých výdatných krematóriových raňajkách a kyseline namiesto čaju...- skúsil vyjednávať s jej mračiacim sa ksichtom, ale keď videl prvú, silno potláčanú slzu v kútiku oka, zmäkol.

  - Romantika na hovädo! – mrmlal, naberajúc ju,  brániacu sa, zo zeme.

 - Kto sa ti prosil, ty odľud grobiansky, nevychovaný, negalantný... nemožný... ufrfľaný... odporný... – hompáľala nepoškodenou nohou a hľadala adjektíva z tých slušnejších, lebo prísť o túto rikšu nemienila.

  Mala za to, že pri horlivejšom táraní by ju bol schopný vyvaliť späť, niekde do krovia a oprášiť si nad ňou ruky...

  Nebol by...

  Odfiltroval jej ekvilibristicky spisovné slovné štartovanie motora, vedel, že tá pravá jazda ešte len príde a bol rád, že ho na ňu takto, svojsky pripravuje.

  Chvíľu sa odvážil dívať sa jej do tváre, kým radšej vykročil a sledoval terén, aby sa nevykydali niekde obaja.

  - Ak dovolíš, preladím tvoju famóznu stanicu a pustím svoju. – navrhol vážnejšie, ako chcel a nadhodil si ju v náručí, márne sa úfajúc, že pri dopade do jeho paží bude o pár kilogramov ľahšia.

  Ruky sa mu už teraz ledva držali na nohách, ale pokúsi sa jej vyvrátiť aspoň niektoré z označení. Negalantný? Negavaliersky? Otrlý? ...to vôbec netušil, kde vôbec v tej jazykovej stoke, ktorou ho polievala, nabrala.

  - Nechcel som ťa do toho zaťahovať...- začal, ale rádiové spojenie odmietala rešpektovať.

  -  ...to už som počula a nestačí mi to, ako blbá výhovorka! Je to nízke, alibistické, nevhodné pre dvoch dospelých ľudí, kde...- rapotala, kým ju nenadhodil zas a neprevesil si ju cez rameno, ako vrece, že mala čo robiť, aby udržala balans a nezrútila sa z neho ako z lyžiarskeho mostíka, rovno dolu rypákom, zabagrovať si tlamou v lístí.

Ani sa neodvážila mu capnúť, kam dočiahla, len sa zakvačila o tenký kabát a nadvihla trochu hlavu, aby sa jej krv nenahrnula do tváre.

  - ...kde je jeden silná osobnosť...- zas ju nadhodil, ešteže neraňajkovala, tlak na žalúdok bol priveľký a navracať mu do zadného vrecka by beztak netrafila. – ...a druhý slabý, krehký, priveľmi mäkký a dobrý...taký zraniteľný, citlivý...- pateticky vymenovával.

  - Prestaň mi lichotiť! – predsa len mu capla po lopatke, skočiac do rečí, ktoré už nevládala počúvať.

  Zastal.

  - Lichotiť? Tebe?!...To som hodnotil seba! – uškrnul sa a pohol ďalej.

  Schytal aj druhýkrát po tej istej.

  - Skrátka som bol vždy naučený sám sa postarať o všetko. Tak sa starám. – zmĺkol.

  - Lenže vtedy si bol sám. Teraz...teraz nie si. – zhodnotila dementne. – A ja ti chcem pomáhať, nielen v kuchyni...- vedela si živo predstaviť, ako práve prekrútil očami. - ...ale aj vo veciach, ktoré sa navyše týkajú aj mojej kamarátky. Chápeš? – potľapkala ho po chrbte, aby si overila, či stále prijíma signály.

  Dom už bol na obzore. V tichosti prešiel tých pár krokov a opatrne ju spustil po tele dolu.

  - Chápem, srdiečko. – usmial sa úprimne, vydolujúc kľúče odomkol svoje kráľovstvo, ale zacítiac puch, čo ich razom ovalil, nepremyslene dodal.  – Aj keď tú pasáž s tou kuchyňou, tú celkom nie. Tam budem potrebovať nejaké tie hodiny doučovania...alebo ty. - skúsil sa uhnúť, nielen jej pohľadu, ale aj ráznej dlani, pripravenej  sa svojej matrice feministicky zastať.

  Dupla nohou. Na jeho počudovanie tou zranenou a bez akéhokoľvek náznaku bolesti, či krivkania, víťazne vtiahla do domu.

  - Tak ty takto! Klamárka, malá...- vytočil nesením zlinčované dlane dohora a s hlbokým pomstychtivým nádychom vtiahol do smradľavej dutiny svojho pelechu.

domiceli

RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Toto nie. Takéto situácie ho privádzajú do zúfalstva. Do zúfalstva a potom do amoku. Zastokol ruky do zadných, už dávno natrhnutých vreciek, sklonil hlavu. Super, ešte zopár šípov rašiacich z tela a Goyov Sebastián sa môže schovať za ten vypelichaný suchom zbombardovaný strom, o ktorý ho priviazali, aj so svojím úbohým, skôr dementným, ako  umučeným výrazom. Kde sa hrabe na mastné spustené vlasy do strniskom potiahnutej tváre.

  A dosť. Nie je predsa obeť. V tejto sprepadenej kauze je nápadne veľkým agresorom, aby mal povolenie sa do role nevinného vôbec vsúkavať. Zošmaril kabát z háčika a spomenul si na toho vonku, čo ho iste čaká, opretý o niečo z chalupy.

  Nemýlil sa. Stál vedľa dvier a obzeral si nehybnú ruku.

  - Nevolal som vám...na to číslo, čo ste mi dali. Vedel som, že mi otvoríte, aj bez zvonenia. – vrazil mu rovno jednu kýpťom do tváre, čo to nečakala, až sa zatackal a vcuclo ho zas prítmie chodby.

  Sotva sa otriasol, po mokrom nose sa mu nešikovne trela akási handra, zbavujúc ho prúdika krvi. Neskoro si obaja uvedomili, že to bude zrejme jej kašmírový, teraz už nadobro zničený svetrík. Úslužný Hook sa uškrnul a radšej odtiahol vinnú ruku preč, nech sa tomu chudákovi lososovému rukávu ospravedlní sám majiteľ jeho majiteľky. Sprostá závisť...

  To určite! Neznášal ho. Už z princípu. Sveter. Lososový. Fakt neznášal kopu vecí, ktoré asociovali ich literárny počin. Po obsahovej stránke...

Vystretú ruku namierenú k vypínaču zahamoval však nečakaný povel.

  - Nezažínajte! –

  V tesnom závese za ním ozvalo sa tiché, takmer mačacie našľapovanie, a keď zdroj hlasu tesnejšie zameral objekt určenia, doložil tichšie, o to však ráznejšie. – Nechcem vás ani vidieť! –

  O zem buchla taška. O sokel bolo počuť šúchanie chrbta v zrejme cvočkami obitom kabáte.

  Prevliekla sa k nemu dnu a zavrela za sebou dvere, zostanúc o ne prilepená.

  Počúval na slovo, sparalizovaný vôňou, dychom a celým nehmotným fluidom, ktoré z nej vyžarovalo a proti ktorému bol absolútne  neimúnny.

  Pocítil dlane na pleciach, prsty skúšali rozozvučať nejakú tú nenápadnú nadpovrchovú košeľovú melódiu, identifikujúc rozopnutý límec aj teplú kožu pod ním, zutekajúc však od nej späť na ramená.

  Intenzívne vnímal jej prítomnosť a mal čo robiť, aby sa ovládal a počkal si, kam tým všetkým vlastne mieri. Veď nebolo zatiaľ proti čomu protestovať. Zatiaľ.

  - Bozkávajte ma... a ja si budem v tejto tme pri tom predstavovať svojho obľúbeného slávneho seriálového herca Roberta Carlyle namiesto vás... – prešla mu ukazovákom po práve nájdenej spodnej pere.

  - Tak a dosť! – chňapol po vypínači a zároveň ju spacifikoval ráznym uchopením za obe predlaktia, aby mu nevykĺzla. – Načo sa to tu hráme?! – zavyl a zámerne použil množné číslo, aby si uvedomila, že sa ho to dotklo.

  V prudkom svetle odvrátila hanbou hlavu a cítila sa trápne. Chvíľu naberala odvahu, ale  keď pocítila, že zovretie povoľuje a podľa pohybu prstov, chce ho nahradiť objatím, čo jej nehralo veľmi do karát, vzbúrila sa a pozrela mu priamo do očí.

  - Tak, aké to je, keď si z vás niekto sústavne uťahuje? Keď neviete, na čom ste, čo myslí vážne a čo je iba trápna bizarná slovná obrana?!... Vy sa tak bojíte vlastnej prehry, že už nedokážete hrať fér! – naberal jej prejav na intenzite, ale hlas zlyhával.

  - Ja som k tebe úprimný. Ľúbim ťa, to predsa vieš...- nechápal stále, kam mieri.

  - Možno! – odvrkla tvrdo. – To, ale nevylučuje, že  ľúbite aj svoju bývalú manželku, aj bývalú intímnu priateľku, s ktorou udržiavate síce nateraz vraj trochu obmedzené, ale stále styky, ako som počula a...-

  Nádych využil.

  - Odkiaľ vieš o Regine?! – zhrozil sa.

  Neodpovedala. Jej ego takto postavenou protiotázkou schytalo takú facku, že v momente onemtavela a nezmohla sa ani na obranu, ani na odpor.

  Spozoroval, že jeho slová ju dostali do kolien a zrejme ich nepochopila správne.

  - Srdiečko, musíš mi veriť. Ty si pre mňa jediná. S nikým neudržiavam... „styky“...- dokonca ani s tebou nie, čo mi je ale dosť ľúto...pomyslel si prirýchly egoistický mozog.

  Odvrátil hlavu kdesi do stropu, akoby tam hľadal patričné zmierňujúce, respektíve ospravedlňujúce  slová. Nenašiel nič, iba pravdu. Holú. – Pozri, ja mám svoju minulosť, ako každý, priznávam, nie na všetko v nej som hrdý, ale nedá sa to vymazať, zneutralizovať, odstrániť...skrátka je to a aj zostane mojou neoddeliteľnou súčasťou...- skúšal sa jej pozrieť do očí, aby v tých jeho videla, že hovorí úprimne.

  - Ale dalo sa mi o tom všetkom povedať... Mali ste mi to všetko povedať! Sám... – zašepkala sklamaná.

  - Netušil som, že je to pre teba také dôležité. Ako som mal vedieť...- habkal.

  - ...že si pre mňa dôležitý?...že mi na tebe záleží?! ...že chcem o tebe vedieť všetko?...že ma bolí, keď sa dozviem od cudzích, že ešte stále udržiavaš niektoré otvorené vzťahy...a ja netuším, či ich uzavrieť vôbec  niekedy aj mieniš, či to vôbec chceš... či si nenechávaš zadné vrátka...Tvoje správanie totiž v poslednom čase tomu nasvedčovalo. Všetko si obracal len na žart... – prešla v mžiku na tykanie, ani si to neuvedomila.

  On hej. Okamžite. Prebleskla mu hlavou ich dohoda, že mu nezačne tykať skôr, kým neuvidí, že to s ňou myslí vážne. A hoci jej slová hovorili drsný opak, jej rázny tón a výčitky v podtexte rozprávali presnou rečou. Miluje ho. Celou svojou poplašenou osemnásťročnou dušou, celým roztrepaným, na kúsočky ešte rozhodeným srdcom. Miluje ho...

   Krútil hlavou pristihnutý pri tom, že je namäkko a dojatý a len v duchu si odpovedal na všetky čiastkové otázky, čo mu doteraz bránili odstrániť aj posledné mantinely a otvoriť sa jej...

Povzdychla a pristúpila o krok k nemu, stále však v patričnej vzdialenosti od akejkoľvek intímnej zóny. Napravila mu napravený límec košele.

  - Dovoľte, aby som vám vrátila vašu indiskrétnu otázku, pán profesor: "Červená alebo Sivá?" – nechala doznieť a spomalene si zapla  vrchný gombík na svojom žiarivo lososovom svetríku, upriamiac tým naň jeho pozornosť. 

  Zdvihla tašku spoza dverí a vykráčala von...

  Takže nielen Emma narazila druhýkrát na tú istú rieku, ale aj ona, Belle, dokonca sa aj sám cítil, že všade je tá odporná močka, čo im nedovolí konečne prejsť na druhý breh, striasť zo seba posledné kvapky, aby vysušení od jej pozostatkov začať odhodlane skutočne kráčať, nie sa iba brodiť bahnom...Došľaka aj s riekou. Močiarom!

  - Už ste skončili, pán profesor Hook!? S diplomami si mohli radšej na katedre vytrieť zadky, ako ich dávať takýmto magorom! – vtiahol do seba zrazené zvyšky krvi a šmaril jej sveter pod nohy, s odporom ho prekročiac.

  Nadýchol sa a zhovievavo počkal, kým nezamkne. Aj tak nemal inú šancu, len sa vybrať spolu s ním hľadať Belle. A on vie, že šla iným smerom...vie, ale nepovie.

  - Pozrite sa, raz som dovolil, aby sa mi za ňou zavrela hladina. – začal okľukou, snažiac sa udržať krok a primäť ho rozprávať o Emme.

  Zazrel na neho. S tou riekou to bude povážlivé. Ďalší namočený. Utopený. Premeral si ho zhora nadol a späť a zrazu sa mu videl úbohejší, ako keď od neho schytal zvratkoidné poznámky na svoje obydlie a ešte do nosa. Ozaj, nevráti mu to? Načo...

  - Požiadala ma o to sama. – zastal. – Viem, mal som ju prehovárať, ale z môjho pohľadu som to videl úplne inak. – začal živo gestikulovať, ale gestá neboli obhájenia schopné, tak aj prestal.

   Prikyvoval mu. Dobre si vedel predstaviť Emminu odhodlanú tvár, ktorej sa nedalo vzdorovať ani v prípade, že žartovala, tobôž už nie vo vážnej veci.

  - Tak, poviete mi kde je? – zaútočil rýchlo, aby sa vyhol detailom z vlastného neuskutočneného, slaboduchého vysvetľovania, prečo dovolil, aby sa nad ňou tá hladina rieky uzavrela.

  - Dal som jej  peniaze na zákrok a vybavil...tú súkromnú nemocnicu...kliniku...v hlavnom meste. – ťažko sa mu dralo z úst, aj pred Hookom ťažko, čo potom pred Belle, ktorá by zúfalo otvárala oči a ústa a paže a všetkým tým otvoreným zúbožene sladko prosila: „Povedz, že nemiestne žartuješ...Povedz, že to nie je pravda...Povedz...Povedz...Povedz....“ Hovbeles! Nepovedal, keď to bolo ešte zahatateľné, tak načo už teraz?! „No. Dobre. Priznávam. Teraz sa bojím ešte viac, ako na začiatku...jej o tom povedať. Som srab.“

  - Som srab. – zopakoval Hookovi.

  Ten prikývol a tiež zopakoval.

  - Som...- a bol by si jednu aj sám vrazil, ale poznajúc svoj úder a vidiac Goldov napúchajúci nos, ktorému len kosa nedovolila sfarebnieť, zatiaľ, zľutoval sa nad sebou, ako nad troskou, ktorú je hodno iba naštepiť injekciou a počkať, kým vytuhne. – Tak je, brate! – zakončil modlitbu za skazených.

  Hook sa natočil k ceste a ďalej vykročil sám, len pažu namieril smerom, v ktorom videl miznúť Belle, párkrát jednoznačne pokývajúc akoby vydával smerovku, prípadne stopoval.

  Pochopil jeho ústretové gesto a bol by sa aj poďakoval, ale nemal to v itinerári.

  - ...Hook...z tej nemocnice...im ušla. Fakt, neviem, kde je. Raz zavolala a vravela, že nás všetkých môže...veď vieš čo...- prešiel zas na tykanie a Hook mu pokorne prikývol, ani sa však neotočiac a prirátal ešte o fľašu tvrdého navyše  k budúcemu rozhrešeniu.

  - Belle ma za to aj tak prizabije...- skonštatoval, zahasiac nádej, že to Emma nespravila skôr, ako...ako zašliapnutý vajgel.

  Kopol do čohosi, prižmúril oči a skúšal nájsť v poraste bodku jej hnusného, nepraktického  kabátika.

  Stratil však priveľa času...

  Už  na začiatku.

domiceli