Rumbelle
8. kapitola
Reč trávy...
Zbytočne
zatrúbil, zaregistrovala jeho auto skôr a už bola na pol ceste
k nemu, pomerne neskoro na akýkoľvek manéver, súvisiaci s útekom, keď
jej radary zachytili ostrý profil jeho spolujazdca.
Jediné, o čo
sa, ale tiež márne, pokúsila, bolo nenápadne práve ukoristenú, vzácnu knižku, prilepenú doteraz
o hruď, prešuchnúť za chrbát.
- Vidíš, tu si
ber príklad! – vytrčil zdravú ruku, takmer ňou preplesknúc syna von stiahnutým
okienkom. - Ty ani netušíš, že v mestečku máme knižnicu. – naklonil sa namiesto
pozdravu.
- Skončil si? –
zagánil na otca Neal. – Radšej vyšmátraj nejaké drobáky, musím zaplatiť
parkovné v automate. Nemienim rabovať vlastné úbohé vreckové. – vyceril
naňho neúprimne zuby.
- Miesta pre
postihnutých sú tamto a tam neplatíte nič...ako postihnutý, pán Gold...- trhlo ju,
keď zazrela torzo jeho druhej ruky a chcela byť nápomocná, až na to, že to
vypálilo, ako vypálilo.
Keď sa Neal
bohapusto, až sa zadúšajúc dosmial a pán Gold nachytal zas zdravší odtieň pleti, hoci jeho ego
zostalo nezvratne ponížené, otočil sa nevyžiadanej informačnej tabuli proklamujúcej o voľných parkovacích miestach pred nemocnicou so strohým:
- To vám pekne
ďakujeme! -
- Hovor za
seba...- precedil cez zuby Neal, utierajúc si vyhŕknuté slzy a hoci pred chvíľou ledva, ledva
zaparkoval, skočil po lacnejšom variante.
Dobehla
k nim a dešifrujúc intenzitu, akou pritreskol dvere, stratila všetku
odvahu sa ospravedlniť a ani si neuvedomila, že knižku zas drží pred
sebou. Rovno pred jeho očami.
To ho zarazilo.
Zabudol na ješitné ego a videné mu vstreklo riadnu dávku antidepresív.
- Ako vidím, vám
zrejme nestačí vykrádať moje podkrbové trezory...- žmurkol, zabudnúc aj na
boľavú ruku.
- To hovorí ten pravý! ...čo si ide holou rukou
z plameňov vyťahovať jednu posratú stranu, akokeby ich nemal plný dom! –
pripomenul mu ju syn.
Pootvorila od
údivu ústa. Od dvoch údivov. Takže vie, že mu ju vzala...a...
- ...a...a
zachránili ste ju?! – spýtala sa takmer zúfalo, akoby šlo prinajlepšom
o sučku domáceho maznáčika s desiatimi potomkami, kotercom a balíkom granúl k tomu.
Záporne potriasol
hlavou, baviac sa tak trochu na jej priživom záujme. Ukradnutá stránka,
požičaná knižka, záujem o ďalšiu...
- Nič sa nedeje.
Napíšem inú...- vystrúhal grimasu a ruka ho zabolela.
- Babkine gorotky
napíšeš! S jednou rukou si ani nevytreš...ááále... – ďobol do neho aspoň slovne naštartovaný
Neal.
Do jeho „ááále“ sa zmestili
všetky výčitky na časovej priamke: nič nenapíše, nič neodovzdá vydavateľovi,
nič mu nezaplatia, nič nepošle mati na alimenty, nič navyše, jedno veľké, preveľké NIČ!
Zamračil sa.
Neznášal, keď má niekto navrch. Neznášal, keď mu vlastný syn chrstne do tváre
pravdu. Aj to, že nevedel nájsť nijakú aspoň trochu zaujímavú, britkú odpoveď.
- V tom vám
môžem pomôcť...ak budete mať záujem. Ja som totiž na strednej mala strojopis,
mám aj certifikát z rýchlopisu a tesnopisu...takže, ak by ste mi dali
vaše rukopisy, môžem vám ich prepísať. Popoludní, po škole mám vždy čas. –
nevedela, čo ešte dodať, aby to nevyzeralo, že sa vnucuje a že jej záujem
je úprimný. Nebol. Tak veľmi túžila posnoriť po jeho zápiskoch a čítať...
Prižmúril obe oči. Mal zrazu desiatky námetov na stovky poviedok...
- Ja som nikdy
nepísal ručne. Vždy len na svojom starom písacom stroji. Inak to neviem. –
doplnil úprimne a ľutoval každé jedno vypovedané slovo a najradšej by
mozog knokautoval ľavačkou, keby si ju nepripiekol.
Zazdalo sa jej
to, alebo pozeral na ňu smutne? Má hnedé oči. Lesklé. Smutné...
- Vidíš! V tom prípade je to jasné... Budeš
jej diktovať! A ona bude ďobať do toho tvojho starého predpotopného kvéru...– vyriešil dilemu za nich Neal, ale nečakal, čo povedali
takmer dvojhlasne.
Pomerne vyľakane. Ba až zhrozene. Preletiac automaticky v mysliach všetky odtienky Nealovej nechcenej slovnej hračky.
- To
by nešlo! –
Nečakal
a ani nepochopil. Nikdy si totiž neprečítal ani jeden riadok
z otcových dielok. A hoci Belle aj jeho otec nahodili ostýchavú červeň, nepochopil ani to.
- Ste jak siamske
dvojičky, trapkovia...- zhodnotil Neal nielen ich dvojhlas, ale aj
synchronizované dvihnutie pliec, ich spustenie a prapodivný úškľabok, čo
to celé sprevádzal. Všetko identické, akoby vzájomná symbióza bola nastavená už
v genetických preddispozíciách a jej spustenie čakalo len na ten správny
okamih. Napríklad: tento.
- Odkáž Emme, že
prídem až večer. Musím ho ešte hodiť potom domov, – dal inštrukcie Belle,
prekrútiac veľavravne znechutene očami a bez pozdravu sa otočil
k lietačkám nemocnice.
Pohol sa za
synom. Po pár krokoch sa predsa len ešte obzrel.
- Tá knižka...-
naklonil sa, akoby chcel vidieť za chrbát, kam ju zas presunula. -...je
trochu...dosť nudná, by som povedal. Ale ak čomukoľvek nebudeš rozumieť, môžeš
prísť. Pokojne. Kedykoľvek, povedzme... – zasmial sa. - ...a nemusíš ani ďobať do toho "môjho starého kvéru"...- neodpustil si.
Otvorila ústa zhrozene, ale...
Ten úsmev sa jej
zdal...taký...taký...ešte sa nad tým vážne zamyslí. Nad úsmevom. Aj...
domiceli
Júúj, Dominová! Hlášky, štýl atď sa mi ostatne ako vždy páčili, ale nikdy som viac netúžila po psychopatovi, vyskočiacemu spoza rohu, ktorý si len tak, nezáväzne, skúša katanu na náhodných okoloidúcich brunetách!
OdpovedaťOdstrániť...teraz to naberá ten správny Rumbellovsky štýl na aký som zvyknutá :) a Neal to je proste kapitola samá o sebe štýlovo,slovne a všetko čo k tomu patrí zvládnutá "jak" sa patrí :))
OdpovedaťOdstrániťNeal môže byť, aj kapitola môže byť :)
OdpovedaťOdstrániť