RUMBELLE
Dvanásty
rubín
nadviazanie na
ff PREBÚDZANIE MÁP
6. kapitola
Skladanie...
Prúd svetla silnel, náhle sa rozložil na
milióny maličkých čiastočiek a tie sa rozžiarili dopované každá svojou
vlastnou energiou. Nestačila sa čudovať, ako postupne zrýchľovali a menili
svoje trajektórie, aby sa nakoniec zoskupili v obraze, ktorý sa jej
vyskladal pred nepriateľsky zamračeným pohľadom.
Z prúdu svetla bola zrazu rozkmitaná obria socha v tvare ženy.
- Vitaj, kráska. Už som ťa čakala. – ozvalo sa echovým hlasom, ktorý
rezonoval v ušiach a nedalo sa presne odhadnúť, čo je jeho zdrojom.
- Kto si? – vyšlo Belle z pier, premeriavajúc si štíhlu postavu,
vysokú niekoľko metrov, akoby obalenú priesvitnou látkou, čo sa stále vlnila a viala
okolo nej.
Všetko biele. Šaty, paže, tvár, vlasy...všetko biele.
Ozval sa hurónsky smiech a postava roztiahla paže, z ktorých podobne,
ako okolo jej nôh viali kusy priesvitnej látky, ako potrhané plachty v búrke. Keď
vrátila späť obrovskú smiechom zaklonenú hlavu a nadôvažok ju nahla k Belle,
pochopila z jej mrazivého dychu, koho má asi pred sebou.
- Kráľovná Zimy...? - zašepkala, spomenúc si na obrázok z akejsi starej
knihy, ktorú kedysi čítala.
- Vravia o tebe, že si sčítaná a múdra. Som rada, že tomu tak
je. Nemusím sa aspoň namáhať ti vysvetliť, čo je tvojou povinnosťou! – vztýčila
sa hrdo a zmĺkla.
Belle si zahryzla do spodnej pery. Indície jej, žiaľ, nestačili na to,
aby správne doplnila myšlienky, ktoré od nej táto obryňa očakávala.
- Rozkazujem ti! Vládnem ti!
Budeš ma počúvať a splníš všetko, čo ti prikážem! – začala sa tá
rozťahovať a ešte viac rásť. - ...Je tvojou povinnosťou na oslobodiť!
Vymaniť z tohto väzenia a prinavrátiť mi moc! Moju skutočnú moc nad
svetom! – vzopäla opäť žena ruky dohora a začala sa z nich rinúť láva
bielych vločiek a tie následne ako lavína zasýpať všetko okolo.
Oprašovala si vlasy od nádielky
čerstvého snehu a vzdorovito pozrela hore.
- A prečo by som mala?!...Zrovna tebe pomáhať?!...
Kašlem na všetky dobré skutky! ...len sa pozri, kam ma nakoniec doviedli! Som
permanentne uväznená v kadejakých formách! Dosť! Chcem slobodu! Chcem
konečne žiť! Cestovať, spoznávať, zažívať dobrodružstvá...- kričala a hlas
jej chriptavel, lebo po každom drzom slove kráľovná zosilňovala svoj hnev a ten
sa pretavoval do víchra, meluzíny, snehovej búrky či srieňa, ktorý Kráske
začínal pokrývať telo.
Ale uvedomila si, že čím viac sa sama hnevá a nadáva, tým menej
pociťuje útrapy zimy, ktorými ju kráľovná častuje. A tú šlo roztrhnúť od
jedu, ale kalamita, ktorú rozpútala, jej teraz bola nanič.
- Si tvrdšia, ako boli iní...ani tvoja dcéra toľko nevzdorovala.
Poslušne robila to, čo som jej prikázala... – ustal zrazu víchor aj ostatné „zimné
radovánky“ a kráľovná začala miernejšie. – Môžeš mať všetko, čo len chceš.
Splním ti každé želanie. Akékoľvek želanie... ak ma poslúchneš a učiníš to,
čo od teba chcem ja. Maličkosť... – zaliečala sa takmer milo.
- Zalez do komína a tam sa dokáraj s meluzínou! Neverím už
nikomu na tomto svete ani v iných! Odteraz ráčim hrať iba sama za seba!
Budem robiť iba to, čo sama chcem!...- odvrkla jej Belle, otočila sa chrbtom a vykročila k dverám miestnosti.
Nijaké dvere v komnate však neboli. A za chrbtom sa jej ozval
opäť smiech, ktorý praskal bubienky...
Prebudil ju šum vody. Ešte sa trochu ponaťahovala, márne hľadajúc v šere
zvieracie motívy na návliečkách, s ktorými by sa, ako mávala ráno vo zvyku,
pozdravila. Tieto boli obyčajné, hodvábne, jednofarebné a voňali po
tatkovi.
Zaváhala, ktorou stranou obrej postele vedie kratšia cesta z nej a vyberúc
si tú, ktorá bola osvetlená svetielkom, dopadajúcim z kúpeľne, opatrne
zhodila dolu vankúš a zošuchla sa doň, ťahajúc prikrývku za sebou.
Poodchýlila dvere na kúpeľni.
- Vyzeráš ako Santa Klaus, tatko. No ten mal oveľa väčšiu bradu. Bola
tááákááá obrovská, ako obrovské
šľahačkové obláčiky. – vycerila na muža, práve zahajujúceho holenie, svoje
zúbky a zatlieskala, keď sa k nej nahol, aby zblízka predviedol svoju
penovú okrasu.
- Srdiečko, prechladneš. Prehoď si zatiaľ aspoň môj župan, kým sa
doholím...- začal obozretne, ale s britvou
v ruke sa pokúsil radšej sám vrátiť
sa do izby a vziať z kresla svoj teplý zvršok.
Paplónová kalamita v pološere zaúradovala a ozval sa
nepríjemný zvuk rozbíjajúcich sa predmetov.
Peu si dlane pritlačila na uši a silno privrela oči.
Vyhla sa tým aj spŕške nadávok,
keď sa vymotával z nechtiac nastraženej pasce, potriasajúc dorezanou rukou
na britve, odkvapkávajúcou do čriepkov roztlčeného zrkadla, ktoré kedysi stálo na toaletnom stolíku Belle...
Dievčatko vytrielilo k vypínaču a zažlo rýchlo svetlo.
Sedel na kôpke črepov pofŕkaných jeho krvou a skúšal kmitať
prstami, mraštiac sa však od bolesti. Vrhla sa mu do náručia, nevšímajúc si, že
tiež šliape po črepoch a na jej nočnej košieľke zostávajú červené škvrny.
- Nové črepy! Nové...zase ich je viac...veľa...veľa...už nechcem...dosť!
– vzlykala a triasla sa mu v náručí.
Ignoroval vlastné porezané prsty,
vstal a odniesol malú ďalej od črepov. S prisatou ako sasanka prešiel
k oknám a poodhŕňal ťažké závesy, aby dnu vniklo denné svetlo.
- Nič také hrozné sa predsa nestalo. Tatko bol nešikovný, rozbil mamičke zrkadlo.
Nevadí. Kúpi jej nové. – hladkal svojho malého prisatého mäkýšika po trasúcom
sa chrbátiku a pokúšal sa tým utíšiť jej vzlyky.
Záporne
kývala malou strapatou hlávkou.
- Hrozné...hrozné...mamička teraz bude musieť poskladať. – zašemotila smutne.
Nerozumel.
V miestnosti sa ozval prazvláštny zvuk.
Sťaby desiatky sklenených čriepkov dopadali jeden na druhý...
- No, len sa pozri, Kráska. Ďalšie prekrásne
kúsky do mojej skladačky...- usmiala sa kráľovná a Belle si až teraz
všimla, že svetelný kužel jej sukne je ukončený kôpkou striebriských črepín,
nad ktorými sa doteraz vlnil.
- Zrkadlo....rozbité zrkadlo? – spýtala sa
sama seba, dívajúc sa na pomerne veľkú kopu škody.
- Presne tak. Iba tí naivní smrteľníci veria,
že črepy prinášajú šťastie. Tí, ktorým sa podarí rozbiť zrkadlo, však vedia
svoje...Sedem rokov nešťastia! Presne toľko ich čaká, pokiaľ ty, osobne,
neprevezmeš na seba toto bremeno...- usmiala sa na krásku žena, ktorá sa zrazu
zmenšila do podoby obyčajného človeka. Len neprirodzená biela farba a chlad,
čo z nej sálal, jej zostali.
Až teraz na okamih pocítila, ako jej telom
prešiel mrazivý ľadový jazyk jej slov.
Ako zhypnotizovaná prešla ku kôpke a zohla
sa po jeden z črepov, na ktorom sa zalesklo trochu červene.
- Spoznávaš ju? Iste tušíš, komu patrí...táto krv.-
dýchla na ňu kráľovná, až ju bolesť premkla medzi lopatkami.
- Rumpel... – zašepkala zmätená.
- Dosť bolo slov! Pusť sa do práce! –
natrčila kráľovná pred seba prst a keď ustala búrka, rozmetávajúca
množstvo vločiek v škaredom víre, uvidela Belle veľký rám s prazvláštnou mozaikou, ktorá
ho sotva do polovice vypĺňala. – Na čo čakáš?! Moje zrkadlo treba rýchle
dokončiť! – sadla si kráľovná do kresla a pohodlne sa v ňom usalašila
so studeným úsmevom na svojich bielych perách.
domiceli
zdá sa mi že Belle trošku zmäkla keď už sme pri tých mäkkýšoch :) inak krásne prirovnanie, úplne to oživilo časť...ale tú Belle som si ani neužila...kráľovnú zimy som nečakala, nemám z nej však dobrý pocit
OdpovedaťOdstrániť