Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 5. kapitola ZRKADLO MOCI...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

5. kapitola

Zrkadlo moci...

      Tlak, zvierajúci hlavu ako ľadová obruč odopieral jej spánok. Obruč sa sťahovala zakaždým, keď len na okamih privrela viečka. A sťahovala sa rovnako silno, keď ich nechala dokorán otvorené a s očami zabodnutými do ktorejkoľvek časti izby, teraz v noci, sfarbených do akvamarínova sa pocit len zintenzívňoval, nech ňou mykala, hádzala akokoľvek silno, zabárala do strapatých vlasov jedovato prsty  a v duchu nadávala ako správny kočiš.

    - Hnusný zámok, idiotské tvrdé lôžko, odporne chladné návliečky! -  vyhadzovala spod seba záľahu vankúšikov, ktoré si tam len pred chvíľkou prácne naskladala a vykopávala sa z postele  doslova s penou na ústach.

   Kopla do nohy nočného stolíka a vrátila kopanec všetkému, čo jej následne prišlo do cesty, nerozpakujúc sa zisťovať, koľké škody za sebou necháva.

   Lapla ľadový svietnik z komody, na ktorom namiesto plamienkov siečok iba  navrchu sliepňalo chladné bielosivé svetielko, vyživované len z odlesku mesiaca a vyrazila do chodieb zámku.

   Pôjde sa tej ochechule so studeným psím čumákom razom sťažovať! Toto má byť pohostinnosť?! Toto starostlivosť?! Nič nedokáže zabezpečiť, ale ONA si iste spí pokojne!

   Rozjedovaná dupotala chodbami, ale s hrmotom, neunúvajúc sa ani zaklopkať, otvoriac drzo spálňu panej domu, našla jej lôžko nerozostlané.

    Jasné. Zas niekde šmejdí po paláci a opravuje ľadovú výzdobu okien, čo ona počas dňa prácne nechtami zoškrabovala, tešiac sa, ako kráľovnú tie zvuky privádzajú do zúfalstva a spôsobujú stavy na zamdletie. Prípadne kdesi pod lupou cizeluje ďalšie trápne miniatúrky vločiek, ktoré jej poobede zámerne prikryla kožuchom a zostala z nich len priesvitná mláčka vody.

    Odšmarila svietnik, ktorý jej už chladom rozožieral dlaň do kúta, rozmlátiac ho na tisíce drobných kúskov a vrátiac sa na tmavú chodbu zaváhala, ktorým smerom sa takto potme ide späť.

   Nerozmýšľala dlho, vykročila. Len tak.

   Prievan sa zosilňoval, márne si priťahovala župan a skláňala doň tvár, vyštípalo jej ju iste statočne. Zas bude mať krvavé podkožné fľaky, popraskané cievky na lícach i nose, aj pery drapľavé, ako odcerujúce sa šupy na nových zemiakoch.. Buchla roztvorenou dlaňou od zlosti po stene vedľa.

   Kúsok od miesta, kde si zbytočne narazila vlastnú ruku, nahmatkala na stene akúsi vysoko namontovanú kľučku. Nie, to nebola kľučka, to bolo klopadlo. Také, aké býva na vchodových dverách. Zvonka. Ale ona je predsa vnútri, v paláci.

   Nadvihla ho a spustila. Ozval sa tupý zvuk, roznesený niekoľkonásobnou ozvenou. A nič viac. Zúrivo lapla chladnú vec zas a tresla silnejšie. Zvuk sa zopakoval, niekoľkokrát zarezonoval nesený vysokými, dlhými modrými  chodbami a zas zamrel.

  - Do tretice všetko... zlé! – chňapla s takou silou, že počula praskať dvere.

   Keď pukot ustal, zazdalo sa jej, že sú poodchýlené.

   Ďobla do nich...

   Otvorili sa dokorán.

    - Zas ďalšia poloprázdna studená komnata! – ohodnotila sklamane, dívajúc sa vysoko hore, kde strop ani nevidela. Steny neboli rovné, skôr vyzerali, ako vytesané do skaly. Ani podlaha pod nohami nebola hladká, ako všade inde v paláci. Šliapala po stvrdnutom zamrznutom snehu, kde-tu sa po členky zaborila do čerstvého, sypkého.

   - Hnus! Ako v takomto ľadovom temnom pajzli môže niekto existovať trištvrtiny roka! – otriasla zo snehu vytiahnutú, premrznutú nohu.

   - Keby len trištvrtiny z jedného... – ozvalo sa tajomným hlasom a stred miestnosti zrazu prežiaril obrovský kužel bieleho svetla spúšťajúceho sa kdesi zhora.

-         Tatkóoo...- roznieslo sa vilou a jeho vymrštilo z postele.

    Nenamáhajúc sa našmátrať papuče, pritiahol si len nepozapínané pyžamo viac k sebe a vystrelil do vedľajšej izby.

    Hlavné svetlo nazapínal, aby ju ostré svetlo nevystrašilo ešte viac, len sa jej prihováral, čo najmäkším hlasom.

   - Všetko je v poriadku, srdiečko... Iste sa ti len niečo zosnívalo a naplašilo ťa... Nič sa neboj. Tatko je už tu...pri tebe...- sadal si na okraj lôžka, priťahujúc si roztrasené telíčko v polosede k sebe, hladkal ju po zvlnených polodlhých vláskoch.

 - Našla ju. Našla ju. Tiež... ju našla...- opakovala stále dookola  s palcom v ústach a triaška neustávala.

 - Čit, čit, čit, anjelik môj. Bude dobre...Neboj sa, nájdeme ju. My dvaja ju iste nájdeme. Bae nám pomôže, aj Henry, aj teta Emma...- snažil sa ju uchlácholiť, ale dnešná nočná mora bola zrejme silnejšia, než ktorákoľvek predtým, keby iba zo spánku žalostne mrnkala, akoby smútila.

  Dnes záporne krútila hlavou, zadierala sa mu malými prstami o saténové pyžamo  a šmýkajúc sa z neho, pácala ho bezmocne po spotenej, teraz aj od vzlykov už zaslintanej  hrudi, lebo jej nerozumel. Nechápal, čo mu hovorí...Ako to, že ju nepočúva?... Nechápe?... Nevidí...

domiceli