RUMBELLE - Reč trávy... 11. kapitola

Rumbelle

11. kapitola

  Reč trávy...

      Emma sa vo dverách snažila nahmatať pred ňou miznúce aspoň Nealovo rameno, ale oči, zalievajúce sa jej pridúšaným smiechom, deaktivovali akékoľvek schopnosti trafiť sa a bez podkýnania vyjsť z domu. Pregĺgajúc ďalšie úškrny, iba kývala veľavravne hlavou, akoby sa z toho dalo vydedukovať, že sa porúča, lúči a ešte pár sekúnd a bude mať od nich úplný pokoj.

  Neal si pobúchal po vreckách nohavíc, aj tam, kde vrecká nemal a spokojný s povinnou výbavou, lokalizujúc kľúče od auta, s očami prižmúrenými do tmy skúšal nájsť Bellinu siluetu. Keď sa zvrtol, vrazila do neho akurát blond tsunami, nepredpokladajúc tento zákerný spätne orientovaný manéver.

  - Hádam ju tu nenecháme?! – rozpažil do strán, ale márne, vlny jeho natiahnutých paží neboli dostatočne aktívne,  aby ju zachytili a naložili na zadné sedadlo.

  - Nevyšiluj. Podľa toho, jak vyštartovala z domu, ako ju poznám, bude kúsok vpredu čakať prilepená o najbližší peň, obhrýza si kožu okolo palca a preklína nás, kde sme tak dlho, – pokúsila sa mu trafiť našpúlenými perami líce, ale s nechuťou sa utrel už vopred. Vrchol mal dnes šťastne za sebou a predohra k ďalšiemu, ho v tejto tme a kose skôr iritovala, ako reštartovala.

  „Asi by sa im mala ozvať“, preblesklo jej hlavou vidiac, ako otvárajú a zas zatvárajú dvere na aute, o niečom sa, živo gestikulujúc, bavia, potom už negestikulujúc bavia a potom mala pocit, že zvnútra na prednom skle zachytila odtlačok Yettiho, teda spodok Emminej ponožky nejasnej konzistencie, farby i zápachu.

  Stiahla sa späť za roh domu, kde doteraz pritajená čušala a šúchala si zimu konštatujúce ramená.

  Kým jej došlo, že zvuk, čo práve začula, je nečakane rýchle štartovanie motora a vykukla zas, auta tam už nebolo. Len prudké svetlo v stále nezatvorených dverách potemnelo a zas sa pomaly rozsvecovalo.

  Dopadalo mu na dokrkvaný chrbát s vykasanou košeľou. Stál takmer nepohnute, len prsty na rukách sa mu hmýrili nervozitou. Pravú mal stále ofáčovanú, vo farbe o pár levelov horšej, ako Emmine týždňové ponožky.

  Hmmm...a čo takto...

   - Hľadáte v tej tme niečo konkrétne? – ozvalo sa mu za chrbtom a namiesto toho, aby sa otočil, prižmúril oči a vizualizoval si, čo by chcel vidieť.

  V prvom rade odstrániť tmu. Alebo nie. Nastaviť zadný mesačný reflektor, tlmené biele svetlo, trocha hmly, alebo dymu, alebo iné príbuzné prízemné efekty. Obliecť ju do priesvitného negližé, samozrejme, bez spodného prádla. Len tenké ramienka. Tenšie. Povyťahované všetky sponky z drdola a paže pekne od tela...ták...postaviť na špičky, viac na špičky, ešte trochu, vypnúť hruď...tej látky na spodničke trochu menej okolo hrudníka, ešte menej, aj tú spodnú vrstvu čipiek odstrániť. Skrátiť sukničku...stačí. No, dobre, ešte pár cenťákov od polovice stehna smerom hore. Bez čipky. Látku priesvitnejšiu, prosím... pootvoriť pery...

   Stisla pery do seba, nahla sa trochu bokom, ale on stále nemal za to, aby sa obzrel. 

  Nerušiť! Vizualizujem! 

  Nejaká tá mimika by ju vedela nasmerovať, ale s ryhami dokrkvanej košele sa ťažko komunikuje.

  - Ak som vás urazila svojou...nevhodnou odpoveďou, je mi to naozaj ľúto, pán Gold. – zahabkala vidiac v ňom stále zbožštenú predstavu spisovateľa, ktorého obdivuje.

   Až teraz sa mu pomaličky pohla hlava a pozrel sa jej smerom, trochu potmehúdsky, spoza pleca. Oči mu trochu iskrili, ale vejáriky vrások jasne dokazovali, že za plecom sa už usmieva. 

  - Odpúšťam vám...- 

  Alebo  dostane patrične prudkú odpoveď v rovnakých intenciách...

  Tak to teda nie! Je to prostoduché, preplácané, polepené, zaslintané...To zase ešte nie.  Slabé. 

  Tak inak...

  Nevedela našľapovať tichšie. Podložie okolo domu bolo plné popadaných konárikov a roztrúsených kamienkov bez ladu a skladu pomiešaných s výrastkami náletových drevín, ktorým sa tu očividne  páčilo, hoci jej lodičky voči tejto nekoordinovanej vlne nesúrodého prisťahovalectva dôrazne protestovali.

  Vnímal intenzívne tie zvuky...Šum zosilnieval, potom všetko v jednom okamihu stíchlo a dopredu šla ďalej len vôňa. Prichádzala zboku. Spoznal ju. Dôverne známa...

  - Zdá sa mi, že vám práve ušiel posledný spoj, srdiečko. – pozrel na zápästie, pozabudnúc, že hodinky zo zásady nenosí.

   Ten hlas. Ten jeho hlas. Ten jeho neodolateľný hlas znel tak tajomne...

  - V čakárni je útulne, možno sa mi podarí sprievodcu presvedčiť, aby ma tam prichýlil, dokonca, ak sa posnažím, aby mi prípadne uvaril trochu čaju, kým pôjde ...ten ďalší. – skúšala naladiť sa na jeho terminológiu.

  - Obávam sa, že v takýchto prípadoch, sa z tohto zapadákova linky vypravujú zásadne až ráno. – vypol sa,  založil ruky za chrbát, po očku sa však povýšenecky sebavedomo  pozeral vedľa seba na úbohú bezbrannú cestujúcu a pokračoval tajomne, – Kto tu raz stvrdne, tomu niet pomoci...- nahol sa k nej, dotýkajúc sa už ramenom.

  Prešla ňou triaška. Našťastie noc famózne kryla červeň líc.

  - V tom prípade, veľmi  rada „zapadnem“. Mám za sebou kurz reiky a ak by to nepomohlo, po pár presne mierených chvatoch istého bojového umenia pod názvom ká-má-sut-tra, by mal opuch predsa len ustúpiť...- zdvihla hlavu hore k nemu a snažila sa nežmurknúť, alebo inak nepokaziť svoju slovnú prevahu.

  Viac sa oči asi ani nedali vypúliť...

  "No, to určite! To by sa podobalo skôr na neho, ale ja by som ničoho podobného schopná nebola, To teda nikdy. Som predsa dáma..."

  Dívala sa stále na jeho chrbát a premeriavala si ho odhora-dolu, kujúc spoza rohu jeho domu ďalšie a ďalšie teórie možného "veľkého tresku". Jedna horšia od druhej. Druhá od tretej. Nie, tretiu zatrhla skôr, ako sa vôbec vylúpla zo škrupiny. 

  A čo takto?...

  Vyložila mu dlane nebadane na plecia a pokiaľ to šlo, plazila sa mlčky jeho hruďou nižšie a nižšie. Pri jej výške, to veľmi hlboko nešlo. Nemuselo. Prudko sa otočil...a skoro jej vyvalil pažu z ramenného kĺbu.

  Nepraktické.

  Alebo...

  ...nijaké „alebo“ sa už nekonalo. V tých pár sekundách toho aj tak navymýšľala už dosť! 

  V diaľke ešte stále bolo počuť zvuk odchádzajúceho auta. Jeho postava sa pohla, jej uši zachytili cinkanie pracky opaska...

  No, radšej to povedzme slovami básnikov...

    Priedomie, ku ktorému viedla neosvetlená príjazdová cesta sa zrejme inšpirované vlahou, chladivou nocou začínalo pomaly, spolu s majiteľom...vyprázdňovať.

  Pá, pá, ...milá romantika.

 (Tú kurzívu preč, to bola krutá realita)

domiceli

RUMBELLE - Reč trávy... 10. kapitola

Rumbelle

10. kapitola

  Reč trávy...

      Hrabala sa v miske so solenými arašidmi paranoidným spôsobom, zámerne dolujúc najskôr tie celé, nerozpolené. A podľa veľkosti i farby. Po odtieňoch. Veľké, menšie, najmenšie. Bledé, tmavšie, najtmavšie, trénujúc si pevnú vôľu, že nesiahne po tej krásnej vybielenej polovičke na kraji misky, napriek tomu, že pochádza z najväčšieho exempláru a iste je aj najchrumkavejšia. Nie, nesiahne. Najprv všetky celé...

  Poznáte ten pocit, keď ste sám v cudzom byte, so šancou na odhalenie stiahnutou na minimum a nutká vás to lašovať? Nenápadne poodhaľovať skryté detaily a byť v obraze, síce len vlastných konšpiračných teórií, no predsa...

  Aha, tento má ešte šupku. Pod ňou bude neslaný... nezaraditeľný do vopred stanovených požieračských kategórií, ale: schovatý-neschovatý... idem!

  Samota bola relatívna, no zvuky, čo sem prenikali z vrchného podlažia jasne dokazovali, že odtiaľ nebezpečenstvo nehrozí. Vchodové dvere zamknuté zvnútra, okenice ani neotvárali. Do tmy noci dom svietil iba ak tenkými pruhmi zle doliehajúcich okien. Aj zle doliehajúcej podlahy, pozrela v rozpakoch smerom hore a potriasla hlavou, odfiltrujúc radšej predstavy a vizualizácie.

  Pred krbom bolo čisto. Nijaká skrkvaná guľa s tajomstvom. V krbe tiež nič. Prestal písať?...Neal spomínal, že šiel k vydavateľovi nie s novou zbierkou, lež s dlhým nosom a plánom na najbližšiu päťročnicu vo forme ilúzií a snov.

  Celé sa práve minuli. Čas na ďalšiu úchylku. Popretierala presolené prsty jeden o druhý a zvyšných osem, potom do sukne a vstala. Cieľ: jeho písací stôl, ponorený v pološere niekoľkých, po izbe  ledabolo porozkladaných kahančekov.

  Zbežné hodnotenie: inšpirujúci neporiadok, ktorému kraľoval obrovský, zložito vyzerajúci starý písací stroj, bez vrchného krytu. Jeho „starý kvér“. Vo vejári zakončení kovových nožičiek, všetka múdrosť tohto sveta, zatiaľ nezašifrovaná do slov. Papier, nevinne nastajlovaný ako nevesta, obmotával valec, a naopak, čierna páska napustená farbou napnutá, pripravená zachytiť najnovší poryv.

  Ruka jej skĺzla...

  Tak predsa. Prvé slová novej poviedky. Prvé tri veľavravné slová, čo v nej spustili nezastaviteľnú reakciu, márne sa jej bránila. Dolašované...Nie, nie...zhľadávanie a ňúranie práve začína.

  Ukazovák sa dotkol preliačenej okrúhlej klávesy, kde bolo písmenko sotva už badateľné. Po ňom prostredník, občas palec, prstenník, malíček...ani nevedela ako, sedela na pol zadku na jeho stoličke, s vydratým tapacírom, prekrížené nohy stiahnuté dozadu a nevnímala už nič z okolitých podnetov, len monotónne antirytmické, ale harmonické kovovo cinkavé klopotanie klávesov.

  Neal sa spokojne, slastne doškrabal pod holým bruchom, s rytierkami prekliato nízko a počnúc naraz zrýchlene žmurkať, tlačil polonahú Emmu späť na úzke schody, nie preto, že videl Belle zanietene ťukať do stroja a gavaliersky nechcel rušiť, ale v skle vchodových dvier sa náhle zjavilo podozrivé, prudké svetlo.

  Pred domom práve čosi parkovalo.

  Prekvapená zdvihla oči od stroja, až keď sa dolu schodmi opäť zrútila dvojica, tesne po vopred hodených knižkách a niekoľkých ešte nenavlečených zvrškoch, ktoré Neal roztržito zbieral a triedil, kým Emma vyštartovala pre zmätenú Belle, aby ju odtiahla od jeho posvätného miesta a vrazila späť na gauč, medzi namrvené arašidy.

  V ten moment zašťukal zámok, zalomozila kľučka a spoza dvier sa ozvala dosť nesúrodá plejáda slov, pravdepodobne v rôznych jazykoch a jednoducho nepublikovateľných, ale úplne jasných aj tomu, čo nebol zrovna polyglotom.

  Neal po dievčatách šmaril knižky a vytrielil odomknúť.

  Belle sa pokúsila postaviť sa a zo stroja vytiahnuť husto popísanú stránku, ale priateľku ju drsne stiahla a vrazila jej knižku do lona, nahnúc sa nad ňu, aby si za spustenými vlasmi stíhala pozotierať porozmazávaný make-up.

  - Ten sku...dobrý večer dámy...vieš koľko si ten taxikár vypýtal za cestu z mesta sem?! – rozkladal fistulou pán domu synovi rád, že sa má komu vyžalovať a vôbec ho nenapadlo riešiť vynovený živý inventár svojej usadlosti.

  - No, sú to zdierači. Mohol si mi brnknúť...rád by som ťa odviezol...- habkal, škrabkajúc sa za krkom Neal, ako vždy, keď nevedel, kam z konopí.

  - Ja teba zderiem, ty lagan! – chňapil ho za krk a ťahal do vnútra miestnosti. - Volal som ti najmenej tisíckrát, deväťstodeväťdesiatosemkrát mi to zdvihol ten chuj a posledné dva razy tvoja  ctená matka živiteľka, aby mi oznámili, že sa učíš! – ukázal ironicky na dvojicu žien, so spôsobne zomknutými kolenami, na ktorých trónili rozložené knižky.

  Svorne simultánne prikývli, obrátiac každá nejakú tú stránku, ale oči nespustiac z dvojice.

  - Srdiečko, vy ma prekvapujete každým dňom. Vy viete čítať aj hore nohami? – zadrel do Belle, ktorej knižka nezodpovedala smeru jej pohľadu, hoci ju stískala v oboch rukách a tvárila sa pomerne vierohodne.

  - Aj hore nohami, aj dolu nohami aj...s nohami od seba, pán Gold! – vystrelila ako uštipnutá, šmarila mu prevrátenú knižku do náručia a tresla vchodovými dverami, pokračujúc vonku v monológu v pomerne slangovo naladenej francúzštine.

domiceli

 

RUMBELLE - Reč trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

  Reč trávy...

       Zatlačiť sa hlbšie do zadného sedadla už nešlo. Ani splynúť s poťahom. Čím viac Neal vonku nervózne kmital pažami a zvyškom tela napodobňoval zaseknutý ventilátor, pričom  Emma mu gestá s gráciou sebe vlastnou pacifikovala neodolateľným úsmevom, akoby iba vkladala celofánové prúžky do smeru slovného vetra, tým jej bolo horšie. 

   Druhú „domácnosť“, z ktorej ju dnes „nenápadne“ vyhodia, by už asi ťažko znášala.

  Ľutovala, že sa vôbec dala nahovoriť, aby šla osobne vypýtať Neala, kvôli doučovaniu. Fingovanému doučovaniu. Emma mala, žiaľ, embargo na ich byt. Zrejme doživotné.

  Dovŕšiť plnoletosť v týchto končinách ešte stále neznamenalo byť sám sebe pánom. Tento revolučný krok zrejme potrvá ďalších niekoľko miliónov rokov a počet rozvedených manželstiev, s nevysporiadanými medzipartnerskými vzťahmi, na hrane:  aj zákona, aj noža, tento proces ešte definitívne spomalí. 

  Na propagačnej tabuli veľkometrážneho filmu pod menovkou na bytových dverách stálo jasne vytesané do kameňa: „Kým bývaš pod mojou strechou, budeš poslúchať mňa!“  Značka: Hotel MAMA.

  A jeho matka očividne nemala pochopenie pre nijaké pôvabné slobodné žienky, tváriace sa ako Sväté Lucie, teda bez záujmu vydať sa za jej pohanského maznáčika, hoci najradšej by po ich vzore, vylúpla oči svojmu druhovi. Ani by s tým nemala veľký problém, stačilo by ich  zoškrabať z hrudníkov návštev v sukniach, najmä z Emminho, kde vždy končili pricapené, len čo sa zjavila vo verajách, márne krytá Nealom. A hoci na tejto, novej „Lucinke“, ešte len hľadal, vhodnú pristávaciu plochu, vidiac ju prvýkrát, radary hlásili celú spleť vhodných letísk už pri zbežnom prvom prelete spoza opierky gauča v obývačke.

  Zachovať si odstup a autoritu bolo pre milujúcu matku Milah v tomto prípade nad jej sily. Svojho invalidného flákača, ktorého vymenila za podľa nej duševného bezdomovca, s ktorým zdieľala cez papiere syna, zbožňovala a on zbožňoval Nealove spolužiačky. Všetky, podľa naštepeného, nevyliečiteľného životného kréda: hlavná vec, že dýcha a má...

 Že sa gény dajú dediť aj mimo genetických daností DNA biologických rodičov a poslušne prechádzajú aj z nevlastného otčima na syna si uvedomila, keď jej Killian podal ruku a ukazovákom pošimoril dlaň zvnútra, očakávajúc, že mu na toto šifrované postpubertálne vyzvanie odpovie rovnako...Detaily, ak by bol pokus predsa len, nevieš, kedy motyka vystrelí...úspešný, doladia. 

  V tomto momente však už bola imaginárne poprebodávaná všetkými príborovými nožíkmi, niekoľkými vidličkami a na jednu z polievkových lyžíc si práve Nealova matka navíjala jej vnútornosti! Viac z pohľadu nevyčítala a radšej sa zdvorilo ospravedlnila, že počká dolu, kým sa rozhodnú. Respektíve – rozhodne.

  Pustila. 

  Riskovať, že medzi jeho izbou a obývačkou je fakt len pár metrov a riziko nenápadnej infiltrácie jej Killiana do učebných osnov akéhokoľvek práve doučovaného predmetu, nestálo za ďalšiu vrásku v štruktúre vačkov pod očami. 

  Veľkodušne prehliadla aj to, že skôr môže ich domáca knižnica byť obohatená o materskú knižku jeho „učiteľky“ než o zalaminovaný diplom jej večného študenta.

  Dvere na aute sa rozcapili a pribuchli. Emma si pomädlila ruky a jeden zo svojich očarujúcich úsmevov venovala aj jej.

   - Dlabme na neho. Sľúbila som ti, že tentokrát pôjdeš s nami, tak pôjdeš, aj keby som si dnes nevrzla! – uzavrela svoje rozhodnutie.

   Necítila sa lepšie. Zúfalo pozrela na priateľku a ešte zúfalejšie na Neala, bezradne sa pokúšajúceho zapáliť si vonku cigaretu. Aj by sa bola porúčala, v tomto momente s okamžitou platnosťou, ale Emme sa jej plán páčil a rýchlovky v aute a ožieračky na mieste činu, ju už dávnejšie nenapĺňali. Teraz nech sa mladý vytiahne s programom, keď majú  narušiteľa jeho otrepaného primitívneho plánu, o ktorom si myslel, že je vskutku dokonalý. Za málo peňazí veľa muziky?!  Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude!

  Takto jej to vysvetlila už u seba doma, keď sa síce patrične zhrozená, ale priateľsky naladená, dozvedela o najnovšej Bellinej úchylke. Jej archeologické maniere, čo sa týka výberu objektov svojej priazne, poznala už z čias strednej školy.

  - Okamžite si, konečne, nastúp, lebo zmením žrebčín! ...u vás doma sa tuším ešte stále svieti... V obývačke!... doložila naoko namosúrená, vediac, že po matke zdedil jej frajer žiarlivosť v plnom rozsahu nesenej informácie deoxyribonukleovej výbavy.

  Naozaj zabralo.

  Liezlo mu na nervy ich prisprostasté štebotanie, čo sa miesilo s ešte horšou verziou spoza dlaňového smiechu a zo zadných sedadiel vrážalo mu o čelné sklo, rušiac aj rádiové vlny, ale nevyužiť príležitosť, keď sa fotrík odtrepal do hlavného mesta k vydavateľovi, by bol hriech pre jeho slabiny.

  Ale kam s Bellou?! Pousmial sa. Len si nevedel narýchlo spomenúť, či sa to volá ruská či švédska trojka.

  To doučovanie naozaj potrebuje! V tejto oblasti definitívne.

domiceli