RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
10. kapitola
Nádej......
Trochu sa tackala, navlečená v jeho
šatách, čo napriek všetkej snahe o uchytenie na jej útlom tele, boli priveľké a neforemné a prefukovalo nimi. Ale kabát so
šálom i jeho horúca dlaň hriali.
Nespúšťal ju z očí a jej výdychy
meniace sa na paru v ľadovom rannom vzduchu boli tie najkrajšie nebesá,
lebo prchajúce obláčiky značili jediné. Žije! Je živá... opäť živá. Nevedel sa
toho pocitu nabažiť a občas silnejšie zovrel drobnú, ako v hniezde
tej jeho schúlenú dlaň a vydobyl si tak jej prekvapený strhnutý pohľad
a pootvorené ústa lákali k jedinému...vlastne k druhému. Po poznaní, že
žije, ešte utvrdenie sa, že ho stále miluje. Stále rovnako, napriek všetkému,
čo učinil.
Len nechtiac odlepil od jej pier ústa, aby
kdesi vo vreckách vydoloval kľúče od zadného východu. Opatrne prekročili prah,
netušiac, aké prekvapenie ich tam môže čakať.
Obchod bol však prázdny. Tichý, trochu
chladný a zápach stariny len kde-tu prerazený umelou vôňou čohosi
neidentifikovateľného, čo sa spustilo, keď okolo prešli.
- Tento svet... – uhla sa ďalšiemu zásahu
osviežovača a z tónu týchto strohých dvoch slov pochopil, že aj ona
považuje za domov úplne niekde niečo iné.
Podišiel k nej a zozadu ju sebecky objal, uväzniac
ju v svojich pažiach a položil si spokojný, bradu na jej plece,
zväčšené vypchávkou kabáta.
- Sľubujem, že sa čoskoro vrátime do nášho
paláca a budeme všetci zase šťastní... – zašepkal jej do ucha
a skúsil medzi perami zohriať mäkký
ušný lalôčik, pretože sa mu zdal premrznutý.
Stisla plecia. Jeho nos ju šteklil výdychmi,
ale zarezonovali v nej skôr jeho slová, než nežné maznanie.
- Paláci? ...myslela som si, že nenávidíš
paláce... náš domov je predsa vo vašom dome. Tvojom a Bae. Je nádherný,
teplý a útulný...je to ...skrátka...domov. – skladala pomaly slová,
postupne sa predsa len ponárajúc do vĺn jeho láskania.
Mal už čo robiť, aby sa ovládol, pribrzdil a konečne sa odlepil kdesi z jamky za
uchom, venujúc tomu nocou ešte nevychladnutému, citlivému a práve znovu prebudenému miestu posledný vlhký bozk a zaboriac si prsty
do hebkých vlasov, usmial sa dojatý, hľadiac jej do dúhových očí.
- Ani netušíš, ako veľmi ťa ľúbim, Belle...- chcel
dopovedať toľko vyznaní, ale...
Zvonček nad vchodom sa rozcengal, napriek
tomu, že dvere ešte neodomkol.
- Slušnosť káže zaklopať a počkať na
vyzvanie...- precedil medzi zuby a len jej dlane, čo sa premotali
s jeho prstami ho zadržali pred trúfalejším prejavom.
Stal si pred Belle, aby ju chránil, pred
prípadným útokom.
- Je tam toho, jeden vylomený zámok! Keď som
sa vlámala do toho tvojho, ešte v Začarovanom lese, aby som ti oživila tú
krehotinku, čo si tam nechal hniť opustenú v kobke, kým ty si sa vyparil
s kliatbou, to si mi akosi neoprskal! Tak sa zdrž komentára aj teraz! –
namierila na neho svoj ostrý necht, ale dlaň Belle bola rýchlejšia a tým,
že zastala na mieste jeho srdca, kráľovnin ľadový šíp ho netrafil a jej
zas, nečakane, neublížil.
Stiahla sa. Nemala v úmysle ho zabiť,
ani zraniť, len sa občas nedokázala ovládnuť. Potrebuje s ním predsa uzavrieť dohodu. Respektívne dokončiť predošlú...z dávnej minulosti... tak nejak nedotiahnutú.
- Tak začni. Mal by si sa mi poďakovať,
nemyslíš? - ukázala na ženu skrytú stále za jeho chrbtom.
Pozrel na krásku, či je v bezpečí, hoci
iba imaginárnom, ľutujúc, že sa nechal presvedčiť, aby ju zobral so sebou, že musí, že chce za každú cenu zostať s ním s ním, s obavou, či ju teraz bude vedieť chrániť, ale vidiac jej letmý
úsmev, ktorý mu dodával odvahu, otočil sa k bielej žene, čo mu obchod
zamorovala neustále z nej padajúcou posýpkou sypkého, neroztápajúceho sa
snehu.
- Aká je cena? – spýtal sa priamo, akoby
uzatváral v Začarovanom lese jednu zo svojich zmlúv.
- Maličkosť...vskutku maličká...úplne
maličká...- prezerala si nedbalo nechty kráľovná, akoby sa práve vrátila
z manikúry. – Povedzme slovami mojej vzdialenej príbuznej, Čiernej paničky
: „Sľúb, že mi dáš to, o čom doma
nevieš...“- rozosmiala sa, ako nad dobrým vtipom.
Zamračil sa. On nebol úbohým drevorubačom. On
tušil, na čo naráža. Nervózne sa začal obzerať po obchode.
- Bystrý chlapec! – zasyčala pobavene
a urobila krok doboku.
Za jej rozložitou sukňou sa zjavilo bledé
dievčatko, celé v bielom. Ešte aj pleť sa zdala rovnakej farby ako jemná
čipka jej šatôčok. Len bohaté kučeravé vlásky, čo jej v prstencoch padali
na pleci boli mäkké, hnedé...
Stálo nehybné, meravé, dívalo sa pred seba,
s dvojitou kolmou vráskou nad koreňom nosa, ale, akoby nevidelo.
Belle, klesla na kolená a on sa sklonil
k nej, hoci v prvom momente chcel vystreliť a objať si dcérku. Ratoval
najskôr krásku.
Obaja sa dívali na drobné stvorenie, ako na
zázrak.
- Maličká...- zašepkali takmer dvojhlasne,
keď sa spamätali z prvotného šoku.
- Kto sú tí škaredí, smiešni, po zemi sa
váľajúci ľudia, mama? – otočilo stvorenie tváričku k žene vedľa seba
a hlas mu znel tvrdo, bezcitne. – Poďme! Chcem ísť hneď preč! Smrdí to tu
aj je tu neznesiteľne teplo! – zakvačilo sa o sukňu a svoj pohľad
otočilo k nim.
Bol ľadový. Jej oči sa leskli ako dva vzácne
vybrúsené diamanty. Rovnako síce krásne, ale aj rovnako tvrdé.
- Sme vyrovnaní, Rumpelstiltskin! – zvolala
žena a obe i s dievčatkom zmizli vo víchrici a zostala po
nich len mláčka pomaly sa topiaceho snehu.
domiceli
Tak a zas koniec FF...
Viem, viem, ani tento nekončí, ako by ste chceli...
...ale zas necháva priestor na iný... :-)
krásny záver FF teda ak sa toto dá považovať za koniec, veď je to len ďalšia otvorená kapitola :) super napísané ale...to umenie ukončovania FF a prekvapení a zápletiek je fascinujúce :))
OdpovedaťOdstrániť