Rumpelstiltskin
Temný
závoj
5. diel
Napriek bielemu dňu bolo pred zámkom
ticho. Stál obďaleč, dosť od ruky cestám i
najbližším dedinským obydliam. Čas na dodávku produktov do kuchyne bol
už preč a ten druhý, keď z paláca odchádzali poslední nájomní
robotníci a pomocnice, zasa ešte ďaleko.
Nervózne sa prechádzal popred dvihnutý padací
most a hoci by sa rád, pritajený a zneviditeľnený pozrel do niektorých
komnát starého zámku, kde v poslednom čase často zavítaval, teraz tu bol z iných
pohnútok. Temných. Vražedných.
Ale aspoň na okamih sa zadíval smerom
k oknám v krídle, kde bola jej spálňa, či ju aspoň úchytkom nezazrie.
Márne. Okenice boli privreté, okná zaclonené. Temné, temnejšie ako jeho úmysly.
Prekliata povinnosť! To je tak, keď si nechá
diktovať od decka...Aj keď ho nadovšetko miluje. Už nikdy! Musí byť opatrný.
Syna treba ochrániť pred rečami, skutkami aj fámami, čo sa o ňom začínali
nebezpečne šíriť a na väčšine z nich bolo nie za necht pravdy, ale
skutočnosť bola ešte niekoľkokrát horšia, ako oné riadne aj tak prikrášlené klebety.
Jemu to vyhovovalo, ale Bae bol precitlivelý, zraniteľný...Bál sa, aby ho
náhodou nestratil. Musí sa krotiť.
Nie, teraz sa krotiť nebude! Zapraskal niekoľkokrát
prstami a vyhrnul si rukáv na plášti, pripravený vytrhnúť tej úbožiačke
srdce, len čo sa mu dostane pod ruku. A trochu sa s ním ešte pohrať,
s jej bolesťou, útrapami, kým ho definitívne nezmení na popol. Škoda, že
z nej spravil hluchonemú. Nebude si môcť do sýta vychutnať jej stonanie
a prosby o zmilovanie...
V diaľke sa ozval dupot štvaného zvera.
Pokojne založil ruky za chrbát a vypol sa, vediac, že nebude kričať, lebo...nemôže.
Pár metrov od neho ho zbadala a pokúsila
sa zmeniť smer. Kôň však už bol dávno v moci jeho pohľadu, priťahovaný
priam magickou silou, ktorej sa nedalo odolať a ani sa jej brániť, márne ho
bodala ostrohami a drsne zabárala zubadlo postroja do jeho vyvrátenej
tlamy.
Skúsila sa zviesť z neho, riskujúc
škaredý pád. Dopadla celkom dobre, ale zostala v prachu na zemi pod haldou
svojich sukní.
Pomaly k nej prikročil, znehybniac radšej
rozrušené zviera, aby ju udupalo až potom, ako si ju podá on. Nešťastná náhoda sa pri objasňovaní tejto vskutku "nešťastnej náhody" bude pre pozostalých hodiť.
Trhol jej ramenom, otočil ju tvárou k sebe
a dlaň už dopoly zaborená v jej hrudi zmeravela.
- Belle! – vyšlo mu z úst.
Tie jej nemé zostali len pootvorené
a oči s hrôzou smerovali k jeho kŕčovito zovretej dlani,
skoro po zápästie vnorenej v jej hrudi.
Cítila to priveľmi jasne. Dotýkal sa už
srdca. Stačil maličký pohyb, maličký vynaložený tlak a...
Nedokázal to. Slúžku by zabil poľahky, bez
emócií, bez výčitiek svedomia, ale...toto bola ONA...jediná žena, ku ktorej ho
niečo tajomne priťahovalo, hoci ona sama pred ním cúvala, z očí jej šiel
strach až hrôza a keby môže, celkom iste kričí o ratu.
Ju nedokáže len tak zabiť...
Vytiahol ruku a mávol nad ňou. Upadla do
bezvedomia.
Chvíľu sa na ňu bezradne díval, váhajúc, či ju
prenesie do jej komnaty, alebo...
Presne tak! Alebo...
- Je rozhodnuté, kráska...chcel som ísť na
teba podobrotky, pomaličky, ale ...sama si si na vine. Teraz pekne pôjdeš so
mnou. Hneď a zaraz! Nebudú nijaké zdvorilostné návštevy a úskoky so
získavaním si tvojho srdca... - pousmial sa, ako dobre mu osud rozohral partiu, na ktorú sa už dlhší
čas strojil a len váhal, ako, ktorou cestou, akým spôsobom sa mu
podarí...získať si ju. Krásku.
Urobil ešte pár nenápadných ťahov nad meravou dievčinou, kým si ju nabral do náručia a zmizol s jej bezvládnym telom
v červenkastom dyme.
Bae sa nestačil diviť, vidiac otca, ako sa
chrbtom tlačí do dvier. Až keď sa pootočil a v jeho náručí zazrel
slúžku, ktorú pred pár hodinami vyhodili, skoro mu zabehlo. Obával sa, že ju
predsa len zabil a teraz sa ide zbaviť tela... „Ale... u nich doma?!“ – nešlo mu veľmi do
hlavy.
Jeho otec však prešiel k ich lôžku
a pomaličky ju uložil naň, poodstúpiac o pár krokov.
- Nazabil si ju, však? – spýtal sa ticho, keď si stal vedľa neho.
Zakýval záporne hlavou.
- Bude naším väzňom? – skúsil s obavami,
nevediac si predstaviť, ako ju budú strážiť, aby ich nevyzradila.
Opäť záporne zakýval hlavou.
- Budeme mať hluchú a nemú slúžku? –
nevzdával to Bae, nedočkajúc sa zatiaľ nijakej odpovede.
Len záporné krútenie hlavou.
Pozrel sa smerom na syna a na krásku
v jeho posteli, nevediac zrazu, kam z konopí.
- Bude u nás ...bývať. – vyriekol
napokon. – Hlas aj sluch som jej vrátil, ale...musel som jej vziať pamäť. Keď
sa preberie, nebude vedieť, kto je, ani kde je...- pokračoval v práve
vymyslenom pláne.
- To je úžasné, otec! – zasvietili Bae oči. –
Povieme jej, že je princezná, ktorú napadli zbojníci a my dvaja sme
ju po urputnom boji s nimi zachránili! ...a ...a kým nájdeme jej pravú rodinu, môže u nás bývať...a
môže nám občas navariť a upratať! – vyškeril sa chlapec ako vlašský
oriešok.
- Nemyslím si, že je to dobrý nápad...-
skúsil mu priveľmi ružovo zafarbenú fantáziu rýchlo rozfúkať.
- Máš pravdu, princezné nevaria a nič
nerobia...- pritakal mu.
Pozrel na syna takmer nešťastne.
- Nemyslím si, že je to dobrý nápad s tou
princeznou... Dobre, môžeme jej nahovoriť, že sme ju zachránili...niekde
v lese, ale nič viac! Jasné, Bae?! – zdvihol prst a Bae spokojný, že
dievča je živé a navyše u nich aj zostane, mu podal ruku.
Spečatené...
domiceli
predstavivosť Bae sa mi zdá na jeho vek prehnaná,ale v súvislosti s jeho situáciou v ktorej sa nachádza je presne taká aká má byť :) veď o čom sníva chlapec,ktorý stratil mamu a navyše jeho otec je Temný pán? ...podstatné je že sníva :) pred tým ako mal Rumpel zabiť slúžku sa mi páčil ten odsek a potom aj to vysvetlenie prečo ju má rád :)
OdpovedaťOdstrániť