Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... BONUSovka II.

Rumbelle

Temná charizma

Bonusovka II.

 ...neodolala som...:-)

     Iba vietor vie pochopiť krehkú nehu piesku, keď pohladeniami tvorí duny. A vie, že to chcelo len čas...Iba brušká prstov vedia vpisovať do kože tie najjemnejšie slová, keď tvoria vyznanie. A vedia, že to chcelo len lásku...

  Ešte chvíľu skladal slová po okrajoch jej líc a začínal i končil každý riadok tichou, nesmelou bodkou pier, apoziopézou spovede, kým zvyšok básne odovzdal rovno jej ústam. Celý, ale aj tak neukončený...

  Čítala ich opatrne, rozvíjala tisícročný imaginárny papyrus, písaný miliónmi pred nimi, prekvapená, o čo je krajší i vzácnejší, ako tie skutočné hárky, popísané najslávnejšími spisovateľmi všetkých dôb. 

  Aj keby už nikdy nemohla vziať do rúk klasickú knihu, táto jej ju nahradí. Túto chce čítať stále. Navždy. Iba túto...A nijakú inú.

  V strede cesty sa týčila opäť silueta, naoko spojená len bozkom, v skutočnosti však už dávno putom oveľa silnejším.

  - A jéje, aké pôvabné vertikálne vyjadrenie horizontálnej túžby, to tu máme! – nečakane interpretoval súsošie starý známy hlas.

  Ešte nežne dopísal dve tri slová na marginálie, kdesi ku korienkom jej zvlnených vlasov na spánkoch, kým si svoj list papiera opatrne nepritlačil  na hruď, aby ho chránil pred všetkým zvonka a neotočil sa k všetečnej kurátorke dnešnej vernisáže. Nepozvanej návštevníčke.

  Iba jej prsty, ktorými sa oddane pritiahla k jeho telu ho na okamih trochu utlmili, no po pár nádychoch a výdychoch bol schopný komunikovať s narušiteľkou  na rovnakej báze.

  - Vieš, prečo si taká stará, drahá?... Lebo si bola celý život zvedavá! – vychrstol jej nahnevaný, že si dovolila inzultovať  túto chvíľu.

  Fikla. Vzlykla. Zaafektovala rukami.

  - Ty nebudeš ku mne milý, ani keby umieram...!- odpovedala na urážku plačlivo.

  - Čože? Umieraš?!...Ticho. Ticho! Sústreď sa...- cynicky proklamoval a  očakávaním vzrušene vypúlil na ňu oči.

  Belle ho trochu viac stlačila na ramenách a odtiahla sa.

  V ten moment zabudol na všetečnú dračicu a kochal sa obrázkom, ktorý mu práve dotieňoval mesiac, osvietiac krásku len tam, kde dosiahol.

  - Haló, drahý, udržuj očný kontakt ...kozy nemajú oči. - žmurkla jeho smerom akčná pozorovateľka.

  Zahanbene sa strhol a zamračil na votrelca. Naberal však guráž.

  - Tak to mám za všetku svoju zhovievavosť a ústretovosť! Čakám tu na ňu ako idiot...! – začal vykladať.

  - ...a to si nemohol na Belle čakať ako normálny človek? –  úprimne sa začudovala, nepochopiac, na koho tu pôvodne čakal, keď ju po návrate domov, nahnevaný vyslal pátrať po Kráske, ktorú mu neustrážila.

  Zhlboka sa nadýchol, vyvrátiac hlavu dozadu.

  - Odpusť, Belle, ale naša Maleficent je jasným dôkazom reinkarnácie! Nikto sa nemôže stať takým hlúpym behom jedného jediného, akokoľvek dlhého života! – zúfal si okázalo.

  - No, dovoľ! Ja som náhodou svetlo sveta uzrela sotva pred tridsiatimi piatimi rokmi! – obhajovala sa, hoci naozaj netušila, čo za druh mučenia to tá reinkarnácia je.

  - Vážne?! A koľko rokov, respektíve desaťročí, si dovtedy bola slepá?! – už sa neovládol a skríkol.

  Belle pomaly skĺzli ruky z jeho paží a zosmutnená cúvla o krok dozadu.

  Schytila okraje svojho plášťa, zvrtla sa a bežala do zámku, úprimne zhrozená správaním sa muža, ktorého...a tak dúfala, že sa zmení, že láska ho zmení...Musí predsa zmeniť.

  - Budeme tu stáť? ...alebo ideme dnu aj my?  – zakliesnila sa mu Maleficent pod pažu. - Smiem sa pozvať, drahý? -

  Znechutený a namosúrený ju striasol.

  - Smieš, ale neopováž sa prísť! – zabodol do nej oči.

  - No, čo strečkuješ?! Je mi zima! – potriasla kučeravou hlavou.

  - Tak choď do maštale, kam patríš a staň si do kúta! Tam je 90 stupňov! – vystrelil pažu smerom k hospodárskym budovám.

  Naoko neochotne podvihla sukne, usmiala sa na koňa, ten od strachu začal cúvať,  uvoľniac jej cestu a hrdo vykročila preč zo zámku.

  Odpadol mu kameň zo srdca.

  Nespravil ešte ani krok, keď sa mu za chrbtom prísne ozvalo:

    - A váž si ju! -

  Pochopil jej narážku. Pochopil, ako nemožne sa zas pred Belle práve predviedol...Kajúcne súhlasne pritakal.

  - Váž si ju...inak ti priberie! – so smiechom, teraz už na tlame, sa vzniesla k oblohe dračica.

  Úloha splnená...

  Veď čo môže byť krajšie, ako udobrovačky...

  A možno len...milovanie.

  Hovoria smrteľníci...

  Alebo....

domiceli