RUMBELLE - MOIRY 6. kapitola Diery

RUMBELLE

Moiry

6. kapitola

Diery...

      Nadšený jej detsky naivnou prirodzenosťou, ukolísaný akousi patetickou nostalgiou predstavy o bežných súrodeneckých radostiach, ktoré sa jedináčikom zväčša zdajú oveľa krajšie, idealistickejšie, prifarbené a presladenejšie, než  v skutočnosti sú,  aj zabudol ostražitejšie pozorovať okolie.

  Až keď pomedzi nadšené výskanie, kedy sa snažil opakovať po nej nedokonalé pohyby a zvuky, čo dievčatko k jeho radosti len rozosmievalo, natrčila malé pršteky pred seba, jemu za chrbát a on sa obzrel, čo ju tentokrát zaujalo, zamrzol mu razom úsmev na tvári. Vystrelil okamžite na rovné nohy ako obarený.

  Radostne zatlieskala, zrejme si predstavujúc ďalšiu hru a dožadovala sa, aby ju dvihol k sebe hore.

  Zúfalo striedavo pozeral na zem a na ňu, netušiac, čo má teraz robiť.

  Pomedzi trsy trávy sa plazil veľký tichý had. Na okamih stuhol, len dlhý jazyk mu švihal pred hlavou, akoby čakal na znamenie, na pokyn, na príčinu k ďalšiemu zvlnenému pohybu...

  Nemal ako upozorniť Belle, aby stíchla, prestala nadskakovať a mykať sa. V poslednej chvíli sa k nej radšej vrhol, doslova ju vytrhol z trávy a pokúsil sa ju horko-ťažko dvihnúť, čo najvyššie.

  Prudký pohyb však plaza vyplašil a ten zaútočil.

  Pocítil ostrú pálivú bolesť  nad obnaženým členkom. Pred očami sa mu strachom zahmlilo, ale z posledných síl pritisol si ešte maličkú, aby mu nevypadla z náruče. Zakvačená za jeho krkmi, to nemala ani v úmysle.

  Jej džavot, hoci mu mala ústa tesne pri uchu začal slabnúť, rozplývať sa v neznámych zvukoch, čo sa doslova z ničoho nič zhmotňovali v jeho hlave a búšili o lebku, farby pred očami sa rozpili, i vlasy cítil, že má celkom mokré...

  Už sa nedokázal udržať viac na nohách. Uštipnutá začínala tŕpnuť, prestával si ju cítiť. Paže mu chabli.

  - Prepáč mi to, Belle...- zašepkal z posledných síl a zviezol sa k zemi, stratiac v tú chvíľu vedomie...

 

  - Klótho! Atropos! – zúfalo skríkla Lachesis, držiac v jednej ruke špulku s priadzou, v druhej napnutý jej odmotaný koniec, čo sa v strede, medzi tým vlákienko po vlákienku odtŕhal zo životodarnej matrice.

  Ženy dokorán otvorili oči, vediac, čia je to niť života a tušiac, že sa chlapcovi muselo prihodiť čosi strašné.

  Boli však úplne bezmocné. Márne hypnotizovali nitky, aby sa prestali triasť a skrúcať, ako spálené, márne každá svojou vlastnou modlitbou lepili ich v duchu späť, cítiac sa zodpovedné za jeho osud.

  Najmä Klótho zovreli srdce najväčšie výčitky svedomia.

  - Nechcela som...nemyslela som to tak, nemyslela som to vážne...- vzlykala polohlasom, spomenúc si, ako neuvážene vyslovila svoj „dar“ novorodeniatku, ktorého prvý nádych zostal poznačený tým  posledným jeho matky.

  Bývala to jej priateľka. Dobrá priateľka. Najlepšia, akú kedy mala...Takmer suseda, takmer rovesníčka. Dlhé roky spolu zdieľali strasti i radosti života, vďaka nej mohla pocítiť a spolu s ňou aspoň z rozprávania prežiť príbeh obyčajnej ženy. Zdieľať prvého nápadníka, prvý bozk, objatia, prechádzky i tajné milovanie, neskôr svadobný ošiaľ i celé tehotenstvo, hoci jej samej to bolo navždy odopriate. Takto aspoň chvíľu mohla byť súčasťou obyčajnej ženy, po ktorej obyčajnom osude tak obyčajne ľudsky túžila, až po okamih, kedy jej sestra Atropos  musela prestrihnúť niť jej života, lebo na ďalšie vlákno už podľa osudu, im nadriadeného,  nemala nárok.

  Nehnevala sa na sestru, hnevala sa na drobného chlapčeka, zúfalo vrieskajúceho, červeného a vystrašeného, akoby tušil, že práve prišiel o nielen matku, ale  aj osud mu chystajú nezávideniahodný.

  - Kiež by si temnota vzala radšej teba! – skríkla vtedy jeho smerom, cítiac sa podvedená a okradnutá o časť svojej duše, ktorú jej práve stískalo od bolesti, uvedomujúc si, že možno práve týmito slovami zapríčiní teraz chlapcovu skorú smrť.

  Dvere do ich príbytku sa však náhle rozleteli a dnu vplávala temná silueta v plášti, v náručí, ako pierko vo vánku, nesúc bezvládne tielko chlapčaťa.

  Sestry sa stiahli do kúta a neodvážili sa ani brvou myknúť. Pridobre vedeli, kto ich zas poctil svojou nezvanou návštevou, aj že stretnutia s ním nekončievajú dobre.

  Postava položila dieťa na posteľ a vztýčila sa vysoko nad ním. Vyzerala hrozivo, ale gesto, čo následne urobila, bolo presne opačným. Klesla nižšie. Jeden z jej rukávov mieril k miestu na nohe, kde sa očividne črtala škaredá, už riadne zapálená rana, druhý rukáv namierila smerom k Lachesis, ešte stále držiacej vreteno, z ktorého na posledných tenučkých nitkách visel chlapcov život.

  Temná silueta sa rozžiarila a prúd tlmeného svetla, akoby povstával z rany chlapca, vysávajúc ju, prebehol útrobami Temného pána a vystrelený z druhej ruky dopadal presne na nitky, čo sa opäť začínali skrúcať a priliepať o tie, čo sa ešte neodtrhli.

  Po chvíli svetlo zaniklo. Niť bola opäť zacelená, ale na mieste zrastenia zostal veľký, škaredý tmavý uzol.

  Kapucňa s neviditeľnou tvárou sa otočila k svojmu dielu, potom späť na chlapca, kým ako v ozvene nevyriekla.

  - Sme vyrovnaní. Týmto som splatil ...týmto raz a navždy vyrovnal cenu za jej život!...Nie som ti už nič dlžný...- doznievalo v ozvene po izbici a Temný pán sa s poslednou zavýjajúcou slabikou vyparil ako dym.

  Spotený chlapček na posteli sa striasol, ako od zimy.

  - „Raz“ ...možno, ale „navždy“...určite nie...- povzdychla si Lachesis, s nevôľou sa dívajúc na uzlom, ako zle zahojenou chrastou, poškodenú niť, akoby o budúcnosti tušila oveľa viac...

 

domiceli