RUMBELLE - MOIRY 4. kapitola Nitky

RUMBELLE

Moiry

4. kapitola

Nitky...

    - Zase si sa túlal?! Zase ušiel...zase neuposlúchol naše prikázania?! – zaťala Lachesis ruky do bokov. - Robota nám stojí, čo sa o neho bojíme a on si príde pomaly za tmy! A akoby nič! ...ale ja dobre viem, kde je pravde koniec! – otočila sa radšej k sestrám a započala rozhorčene rozkladať i obviňovať ich, že sú ony na vine, ako chlapčiskovi hlavu pomútili svojimi bláznivými rečami o rytieroch – ochrancoch. - Kto to kedy slýchal, aby decko decku takéto služby robilo!...a naprotiveň opatrovníčkam! – nezatvorili sa jej ústa, hoci ju sestry svorne  ignorovali a každá sa starala o svoju robotu, nie o podrezaný jazyk a stále dookola omieľané reči.

  Dobre vedeli, že ho nedonútia, neustrážia a radšej by si nohu skaličil, keby ho o ňu priviazali a odkrivkal, kde ho srdce tiahne, než by poslúchol ich dobre mienené rady a výstrahy pred nebezpečenstvom.

  Iba toho sa báli, aby mu pán usadlosti nebodaj nejako neublížil.

  Sklonil hlavu a zadíval sa na svoje rozodrané, špinavé prsty. Kamene v múroch, aj popínavé kríky sú riadne nemilosrdné k malým rukám. Vedel, že keď ich začne o chvíľu umývať, bude to bolieť, ale nedbal na to. Ani na rapotanie ženy, ani na hlad, čo ho už trápil. Od rána nemal skoro nič v ústach.

  Ale dnes ju videl.  Konečne...

  Nie každé tajné dobrodružstvo, hoci ho stálo vždy veľa síl vymyslieť plán úteku a prejsť hodný kus cesty, od ich chalupy k zámku, dobrú poctivú desiatku míľ vzdialeného, bolo také šťastlivé.

  Koľkokrát sa márne, zbytočne premotal. Buď bolo okolo hradu priveľa ľudí, alebo neduhy počasia dvihli vodu v priekope, či ťahavé kríky ešte slabé po zime a stále ho zhadzovali...Alebo nevyšli s ňou vôbec von. Možno neboli doma, možno niekam šli. To netušil. Keď sa aj dostal hore na múrik, odkiaľ videl dolu do záhrady, zostávalo mu len trpezlivo čakať, či sa náhodou neobjavia, aby sa nadýchali vzduchu, pokochali záhradou či tak nejak...

  Dnes ju slúžka  vyniesla do záhrady a položila v košíku pod jablone. Dnes neplakala ako po iné dni, keď ju tu samú nechali. Akoby pochopila, že jej plač aj tak nikoho neprivolá.

  Líca už mala guľaté a červené, ledva jej krajkový čepček, spod ktorého už začínali vykúkať prvé svetlohnedé kučierky zahalil zvyšok hlavy. Iba tie líca z neho vytŕčali, ako cesto, začervenané posypanou škoricou, keď začína kysnúť.

  Očami zvedavo pozorovala pohyby listov pri každom závane vetríka a rúčky naťahovala za lupienkami, ktoré zvešiaval a pomaličky skladal na zem, hojdajúc ich chvíľu v náručí. Perinku ich mala razom  plnú, a keď sa jej podarilo vykoptať sa z nej a krehké okvetné lístky sa jej lepili na spotené bacuľaté nôžky, osvietené cez konáre presvitajúcim slnkom, zdala sa mu veľmi smiešna. Ako obrovská, ale biela lienka, s ešte belšími bodkami.

  Nemal odvahu zísť z múrika k nej a povedať jej, napríklad, čo má nového. Možno, keby tu bola bývala s mamou. Tej dôveroval. Ale nech sem zašiel kedykoľvek, ju tu nikdy nevidel. Len slúžky. A tie boli rozchichotané, alebo uvrieskané. Nepáčili sa mu. Ani jedna. Ani trochu.

  Díval sa na ňu, aj keď už zaspala a necítila, ako ju prikrývajú ďalšie a ďalšie lupienky.

  Keby tak mohol, keby sa nebál, bol by ich opatrne sfúkaval, aby ju neprebudil, aj košíkom by jemne pokýval, ako kolískou, tak, ako to videl robiť jej mamu, kým tú chvíľu bola ešte u nich. Len spievať, ako ona,  by sa jej neodvážil. To asi nie...

 V spánku sa občas pousmiala a on jej úsmev zhora múrika šťastný vrátil, akoby patril práve jemu. Bol si tým dokonca celkom istý. Veď na koho iného by sa tu usmievala, keď nie na neho? Nikoho tu nemá. Iba jeho...

  Potom nabehla jedna zo slúžok, čosi pomrmlala o neporiadku, drsnou rukou zošúchavala vyblednuté spriesvitnené lupene z jej košieľky, nôh i paží, ich skrkvané zvyšky akoby vytrhávala z tenkej kože, až sa dievčatko od strachu rozplakalo, keď ho občas zaštipla. Zanadávala na ňu, i na premočenú plachtu, pohrozila jej namosúrenou tvárou, oprela  kôš o tučný bok a s pomrnkávajúcim dieťatkom, tíšiacim sa len vlastným palčekom v ústočkách, nešetrne prevaľovaným na jednu i druhú stranu koša, vošla  do vnútra hradu.

  Smutne povzdychol. Keby tak mal meč, alebo kopiju, alebo aspoň poriadnu palicu! Veru by tej zlej žene ukázal! Lenže jemu tu otec nechal len malú handernú bábiku, nie poriadne "veci" pre chlapa...a ani sestry nechceli nič počuť o takých.

  Iba híkali a ochkali a strkali ho pri kolovrátok, vraj tam je jeho miesto. „Ty sa modli, ty pracuj a iní nech bojujú!“...niečo také mleli dookola.

  Ešte chvíľu počkal, či ju náhodou neuvidí v niektorom z okien, keď ju budú niesť chodbami, ale dnes bolo na zámku ticho. 

  Spomalene sa otočil, prehodil nohy, prevrátil sa na brucho a dal sa do spúšťania z vysokého múru. Šlo to ťažko. Nevidel pod seba. Zaplietal sa do konárov, dopichal si dlane.

  Potom už len vyčkať, kým tu nikoho nebude a opatrne preliezť spola vyschnutú hradnú priekopu.

  Mal svoju cestičku. Vedel, kde je pevne zakliesnená trebárs lebka kravy, i na sebe naváľaných viac, nie celkom prehnitých, polien, či spletených konárov i iného odpadu, čo sa tu pozachytával a hnil a tým vytvoril pomerne pevný prechod. ...keď človek vedel, kde má stúpiť! No stačila by len malá neopatrnosť a skončil by v mútnej močaristej vode, kde by sa za ním zavrela špinavá hladina rozkladajúcich sa odpadkov a nikdy by ho tu nikto nenašiel. A asi ani nehľadal...

  Dnes to zas vyšlo...a príde aj nabudúce. Hneď, ako bude môcť. Ak ho chvíľku neustrážia, alebo im rovno ujde. Nech  je to aj nekonečne ďaleko.

  Aj teraz vedel, že hoci  bude utekať, domov skôr, ako za tmy, nepríde.

  Keby tak mal koňa. Ako skutočný rytier... Chodil, nie vozil by sa sem aj každý deň! Alebo aspoň raz do týždňa určite. Takto, ktovie kedy zas  bude mať príležitosť vyšmyknúť sa pozorným očiam sestier a zmiznúť na celý deň...

  ...pozrieť sa, ako mu zas za ten čas podrástla.

  A skrásnela.

domiceli