Rumbelle - KLOPOTANIE 8. kapitola VO MNE...

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

VIII. BONUSová kapitola

Vo mne...

     Skratka vedúca lesom, skratkou vlastne ani nebola. Zložitý, neprehľadný terén, neudržiavaný chodník, prerastené kríky i stromy, tie mŕtve, hnijúce vedľa stoviek mladých, sotva vyrašených  výhonkov. Pach lesa, šum  a prítmie.

  Práve to potreboval. Ohučaný neprestajným monológom Milah, cinkajúcej navyše celé dni ihlicami, jedujúcej sa z chýb, čo z roztržitosti, nepozornosťou, aj nedostatkom talentu na priveľké sústo, ktoré si zobrala medzi prsty,  narobila, neustálym páraním a pletením, bol už natoľko otrávený, že takmer oľutoval, že tú prácu prijal a jej dovolil pripojiť sa tiež.

   Aj jej výhovorky, že má stále nedostatok priadze, kvalitnejšej priadze, len aby mohla denne prísť k nemu, zotrvať tu a vlastne sa sem takmer nasťahovať, lebo bolo treba čakať na prítmie, kým sa sem zakrádala a opätovné prítmie, kým zas nenápadne vykĺzla z chalupy a náhlila sa domov, aby sa predišlo predsvadobným ohováračkám.

  Mohli spolu síce tráviť viac času, ale o takýto, plný len neplodných rečí o panstve a okrikovania, nech ju počúva, vníma a vôbec...vôbec nestál.

  Díval sa na ňu zrazu inými očami a nech sa akokoľvek tomu bránil, boli prísnejšie, neľútostnejšie. Boli kruté už vo svojej podstate. Videl, počul, cítil, vnímal to, čo doteraz nie. Prirýchlo z neho vyprchal prvotný pocit zaľúbenosti. Bol vôbec niekedy nejaký?!...pristihol sa pri kacírskej myšlienke, ale hneď ju zahnal, ako niečo, čo vôbec nepripadá do úvahy. To by Milah neurobil. Po toľkých mesiacoch...už nie.

  Ale rozhodol sa, dúfal aspoň, že v budúcnosti, ak sa z nich naozaj stanú manželia, si to všetko zariadi úplne inak. Ako, to ešte netušil. Inak.

 Snažil sa robiť dlhé kroky, ale šmykľavá, úzka cestička, plná nástrah, mu to nijako neuľahčovala. Chvíľami mal pocit, akoby ho nasmerovávala späť, domov...K Milah.

  Čo tu vlastne robí? Kam sa vybral, keď vlniak ešte stále nie je vo finálnej fáze a keby aj bol, trepe sa s ním, patrične pyšne, na zámok Milah osobne.

  Potreboval vyjsť z pritesného domu. Niekam, kde by bol sám. Iba on a jeho poprevracané hodnoty, pobláznené myšlienky a rozhodená duša.

  Aký paradox, že  nohy si automaticky zvolili smer – zámok. Ten smer a ten zámok, kde počas krátkeho obdobia detstva desiatkykrát ušiel sestrám, čo ho opatrovali. O hlade, o smäde trmácal sa lesom v nádeji, že práve v ten deň ju vyštveraný na hradbách znova uvidí...

  Uvidí ju znova?!

  Márne sa bránil. Túžil po tom viac, ako po čomkoľvek na tomto svete. Aspoň ju vidieť. Len vidieť. Iba vidieť...

  Do šumu listov sa ozval iný zvuk. Akýsi nástojčivý, doliehajúci sem zatiaľ z diaľky, spod kopca.

  Zastal, započúval sa. Hej, bol to kôň. Erdžal, čo sa mu iste zubadlo nepekne zarývalo do tlamy, ale jazdec si nezvolil trasu vhodnú pre toto zviera. Už sám riskoval život, nieto pád z koňa do niektorej z nedoziernych roklín, prípadne len do porastu, kde sa mohlo skrývať kadečo a so zlámanými hnátmi určite nie obdivuhodné a pokochania sa súce.

  Niekto má buď pramálo rád svoj život, alebo je to skrátka úplný blázon. Akiste nie domáci, lež skôr cudzinec, pocestný, možno kupec, čo zablúdil...

  Hnaný zvedavosťou pridal do kroku.

  Z úpätia zazrel bezradnú postavu, márne ťahajúcu takmer zlynčované zviera ďalej, do neprehľadnej húštiny. Až keď jej  pri prudkých, očividne zúfalých pokusoch, spadla kapuca z hlavy,  spoznal ju. Okamžite...

  Zbytočne si naordinoval pokoj. Srdce sa mu rozbúchalo ako bláznivé, dych skrátil, pred očami zahmlilo...

 Otriasol sa. Potrebuje pomoc. Iba pomoc. Len pomoc...presviedčal sám seba, keď ho všetko hnalo k nej...

  Kým zostúpil, stihla vymrštiť uzdu z ruky, odhodiť jazdecký bičík, nadať koňovi, potom ho zas odprosiť, aj sa rozplakať.

  - Netvrdím, že deň nie je pekný na vychádzku, ale ak ste chceli spoločnosť do nášho lesa, lepšie by vám poslúžil vojak, ako kôň. – rozhovoril sa s trochou sarkazmu, stojac už hodnú chvíľku za ňou, ale ona vzlykala, fňukala a nevšimla si mládenca, čo sa k nej od chrbta prikradol.

  Vzlykot prestal. Zmeravela. Prudko sa otočila a v ruke držala odkiaľsi nebadane vytasenú malú dýku, v hrôze si predstaviac, že ide o zbojníka, lupiča, či ešte čosi horšie.

  V obrane dvihol ruky k hlave, aby videla, že ich má prázdne.

  - Vy?! ...Pán Rumpelstiltskin?! ... vytreštila uplakané oči od prekvapenia. – Ja...ja ...práve som na ceste...k vám...ako stojíte s mojou objednávkou a...- zajakávala sa.

  - Ja, ako vidíte, stojím teraz v lese, ale s vašou objednávkou už skoro týždeň  sedí u mňa v chalupe moja snúbenica a ak práve nepára, vlniak už môže byť o pár riadkov väčší. – vystrúhal pobavený úsmev, hoci kdesi vo vnútri ho to hrialo, počujúc z jej úst úprimné slová, že...

  - Smiem vedieť, kam ste sa vybrali vy? – zaťala z ničoho nič do živého, pozrúc sa mu smelo  priamo do očí.

  Bol na rozpakoch.

domiceli