Rumbelle - KLOPOTANIE 2. kapitola BUCH - BUCH

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

II. BONUSová kapitola

Buch - buch...

   - Ale, ale, hľaďte na to, páni...hik... čo to tu máme...hik... za votrelca! – vyhrnula sa zo dverí tlupa rozrehotaných chlapíkov,  mladíkov, skôr ešte so sopľami než fúzmi pod nosmi, nedbajúc, že ich bez tak spotené košele prefúkne vietor a dorazí mrholenie, zamerajúc dievča na špičkách, zvedavo zízajúce do sály.

  Zo dvaja sa natlačili na rečníka a prehli ho cez zábradlie, skoro cezeň prepadol, zvedaví, o kom to tu lolotá, respektíve, či vo votrelcovi nespoznajú niektorého zo svojich ctených rodičov, čo by v tomto stave už vskutku neradi. Dosť sa napočúvajú zajtra hubovej polievky od materí, keď ich budú po prehýrenej noci buntošiť na skororanné bohoslužby.

  Vidiac však len zmoknuté dievča kymácať sa zimou a teraz aj strachom na veľkom súdku, rozosmiali sa a začali s doberaním. Nielen slovným.

  Nemala kedy zoskočiť a zmiznúť kdesi v tmavej uličke. Preskočili zábradlie  a čľapli tesne vedľa nej, priamo do zatiaľ vodou stále neodnesených pomyjí, riadne zahromžiac.

  Jeden z nich sa ju pokúsil rovno stiahnuť dolu, kým druhý naschvál kopol do džberu, ledva to ustála a mala čo robiť, aby sa ako dlhá tak široká neroztiahla tiež  do odpadkov.

  - Pozrime na ňu, mršku, ako sa o svoj trón zakvačila...hik...ako sa na nás zhora díva, fiflena z kýblovíc! – natrčil k nej najzhovorčivejší, hoci aj jemu sa už jazyk riadne plietol, svoju ruku s pohárom, nerozpakujúc sa ju obliať vyšumeným, dažďom už zriedeným pivom, a ani sa neuráčil sa jej za to ospravedlniť.

  Už-už chcela čosi vyprsknúť na obranu, uvedomila si však, že spôsob jej reči by ju mohol raz dva prezradiť. Nuž zaťala radšej pery aj skrehnuté prsty do parapety, otočiac sa im chrbtom.

  - Drzaňa drzá!...hik... Mne sa žiadna nebude riťou otáčať! – zdrapil ju urazený, celý už jedom červený chlap za vlniak, ale ostal mu v ruke.

  Pevnejšie sa zachytila mokrého dreva, trupom doslova prilepila o stenu, hlavu strčila medzi ramená  a radšej prižmúrila oči.

  Odšmaril vlnenú prikrývku do blata pod nohami a zahnal sa na ňu svojou obrou labou druhýkrát. Zatackal sa však a košeľu už nezachytil.

  Dostalo sa mu len rehotu od kumpánov, ktorým sa toto divadlo náramne začínalo páčiť, ale do deja sa zatiaľ zapájať nehodlali.

  Strapatý chlap sa otriasol, zažmurkal prasačími očkami smerom k Belle, hoci sa mu riadne rozmazávala, spravil na mieste pár neistých krokov dozadu, akoby sa rozbiehal, ale kým stihol proti nej vyštartovať znova, do cesty sa mu postavil dosiaľ len z opodiaľ prizerujúci sa mládenec.

  Nič nepovedal. Len spravil rýchlo pár dlhých krokov a  zastal si medzi výtržníka a dievča, trasúce sa pod oknom, čo sa odvážilo natočiť aspoň hlavu a skúsiť nájsť niekde pomoc.

  Zazrela len chudú siluetu s polodlhými vlasmi na pleciach, ako jej bráni výhľadu. Po chvíli do neho narazil rozzúrený, do krvi urazený chlapík a takmer ho svojou váhou prevalil. Lenže on sa obratne uhol tak, že sa muž len zakopŕcol o jeho nastavenú nohu a zabalansujúc rukami vo vzduchu, sotva sa stihol zachytiť zábradlia a cestou aj jej nešťastnej košele.

  Jeho zastavilo ono zábradlie, jej sa zatmelo pred očami a už sa videla rozplesknutá ako žaba v blate.

  Aké však bolo jej prekvapenie, keď ju zachytili čiesi paže a namiesto blata sa teraz prehnutá napoly chúlila v niečom náručí, za hlasného pískania okolo stojacich očumovačov.

  Keby neboli mali v rukách krígle, aj by boli zatlieskali tomuto bravúrnemu, nečakanému finále,  takto sa im len huby roztiahli do roztopašných úškľabkov.

  - Teraz by ťa mala vidieť Milah!...alebo tvoj fotrík!... Ty...ty... záchranca rozmočených žubrienok!...Rytier zo zbabelovíc...- ozývalo sa z rozškľabených úst, prehýnajúcich sa smiechom s prstami natrčenými na opršanú dvojicu pred sebou.

  V tú chvíľu sa však už pozviechal aj ich kumpán a s opovrhnutím si odpľujúc k nohám mladíka s bremenom v náručí, chňapol najbližšiemu kamarátovi po ramene, zachytiac sa oň, aby sa mu lepšie kráčalo.

  - ...že sa vôbec bavíte s takýmto lúzrom! ...Úbožiakom...hik...zbabelcom! – utrel si nos do rukávu, kývol nadôvažok ich smerom a všetci sa už terigali jeden cez druhého späť do útrob sály, lebo hudobníci v nej práve zahájili ďalšie sólo.

  V čoraz silnejších kvapkách dažďa zostal stáť a dívať sa kdesi pred seba.

  Len prsty sa mu zrazu rozochveli, akoby si až teraz uvedomil, že v náručí, ani nevie ako a prečo, zviera nejaké neznáme dievča...

domiceli