Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 35. kapitola PONUKA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

35. kapitola

Ponuka....

       Nedal na sebe nič znať. Nepohol ani brvou, jeho tvár zostala kamenná, bezkrvá, oči sklopené, ruky pokojne uložené dlaňami nahor na kolenách, akoby práve zaspal, prípadne sa sústreďoval na dokonalosť vo vopred určenej polohe.

  „Ešte šťastie, že títo „svätí muži“ nemajú potrebu kázať a vyčítať, hoci z nich má človek pocit, že vedia aj viac, než je obeti milé...“ stál August v úzadí, ohrýzal si kožu pri palci. Neustál túto návštevu. Nezvládal. Cítil sa nesvoj, ako lustrovaný, hoci sa ho nikto nič nepýtal... Tu nedokázal hrať a klamať telom, ako sa bol naučil za celé tie roky dorážaním a odrážaním výčitiek, nočných mor a pokusov o návrat,  ktoré zlyhávali ranným prebudením sa a novým dňom, v ktorého svetle sa prečiny stávali neviditeľné, priehľadné a prehliadané a tým  bezpredmetné. Bolo treba vždy počkať na súmrak.

  „Kam som sa to nechal zatiahnuť? A prečo vôbec?... Neurobil som to kvôli sebe a teraz tu doslova šaškujem na opačnom konci sveta pre ženu, ktorú ani v postate nepoznám...“  prebehoval pohľadom z Augusta na starca pred sebou zas Bae a prsty ho až boleli, čo sa s nimi hral od nervozity a nepríjemného pocitu, že sa ktosi chce vŕtať v jeho tajomstvách, prípadne sa už aj vŕta. Podchvíľou si šúchal  vlhkou dlaňou hruď za rozopnutou košeľou a vracal zas nervózne prsty do dlane k ostatným.

  Starec konečne nadvihol viečka.

  - Vy ste ešte stále tu?! – spýtal sa mdlo, bez účasti.

  Obaja sa striasli a nechápavo zrazili obočie k sebe. Odkedy bez slova položili na stôl pred neho škatuľku s prstienkom a on ich dvihnutou dlaňou umlčal skôr než stihli vôbec niečo vysvetliť, nič sa v miestnosti nezmenilo, nijaká rada neodznela, nič im nepomohlo vyriešiť záhady, ktoré ich sem priviedli, dokonca ani škatuľka pre neho nebola nijak zaujímavá...Akoby.

  Starec sa pousmial.

  - Čítal som vo vašich vnútrach. Veľa, príliš veľa ste tu toho dnes vyložili...a som rád, že ste sami našli odpovede na svoje otázky. Vyjde vás to nepochybne lacnejšie, akoby som si za rady zapýtal ja sám. – ukázal na dvere za korálkovým závesom. – Choďte a urobte to tak, ako ste sa rozhodli. Tak je to totiž správne. Zabili ste veľa času a bolo potreba veľa indícií, aby ste našli tú správnu cestu. Inej niet....- odmlčal sa, privrel viečka, ale pery sa mu chveli, akoby bol odriekal nejaké zaklínadlá.

  Odporná bodavá bolesť im náhle zovrela spánky a nútila ruky siahnuť na ne, akoby to malo pomôcť ju odstrániť. Nepomohlo. Telá sa im skrútili, nohy odmietli urdržať ich trupy a obaja sa sklátili k zemi ako podťatí. Keď po chvíli bolesť ustala a mohli sa znova voľne nadýchnuť, pri zviechavaní sa zo zeme si uvedomili, že starca v miestnosti už niet.

  Zvláštne. Izbica bola bez okna a vo dverách sa krčili v bolesti oni dvaja. Keď v rýchlosti od strachu stisli kľučku, pretože oboch napadol útek, zistili, že je zamknuté...a kľúč zvnútra. Chvíľu im trvalo, kým si s ním poradili a doslova vyleteli von na úzku chodbičku plnú ďalších žiadateľov o pomoc, pohrúžených do vlastného nešťastia či bolesti.

  Bae sa strhol a po pár krokoch sa vrátil po škatuľku.

  Na stole jej nebolo. Preľakol sa.

  - Ten šperk vyrobil kedysi dávno môj praprapredok. Kdesi na ďalekom východe. Sú iba dva. Nevravím, že na svete, lebo svet je relatívny...tak ako aj čas a priestor. Jeden patrí Jemu, druhý Jej, ako jing a jang. Musia byť spolu... bez ohľadu na čas, priestor i ten svet...– ozvalo sa mu za chrbtom.

  Vo dverách stál starec, akoby prichádzal kdesi zvonka a na dlani mal škatuľku.

  Bae sa nachápavo zaškľabil.

  - ...sám si sa rozhodol. Vždy si sa rozhodoval iba sám. A vždy sa aj budeš...Aj ty, aj on...- ukázal za seba, kde už dávno nestál August, ale vedel, že hovorí o ňom. – Stať sa hrdinom je osud iba pre tých, ktorí tomu uveria... Vy dvaja už neveríte a nechcete... Preto ste tu dnes boli... bude to vyzerať, že hrdinov z vás spravia iní....ale všetko je relatívne... – nadvihol a spustil plecia, akoby bol vyslovil kliatbu.

  Vložil škatuľku späť do rúk Bae a familiárne ho potľapkal po pleci, ako starý známy, s úsmevom cez celú, teraz červenkastú tvár, akoby práve spolu vypili zo dve rundy, kdesi v bare.

  Nepozdravil, nepoďakoval. Pomaly odchádzal tlačený tým nečakaným úsmevom a slovami, ktoré mu boli v tejto chvíli také cudzie...Schádzal dolu po schodoch, ale nedarilo sa mu premýšľať.

  Až keď ho vonku ovial vzduch reálneho veľkomesta so všetkými svojimi pachmi, akoby sa prebral zo sna. Precitol a v hlave sa mu zrodili stovky plánov, o ktorých vedel, že sú jeho predurčením. Konečne jeho život naberie tie správne obrátky, konečne sa pohne...

  - No, konečne! Dokedy tu budem na teba ešte čakať?! Prepáč kámo, musím ísť. Dnes som pochopil, že ešte môžem napraviť všetko, čo som zanedbal. Môžem otcovi dokázať, že som zodpovedný a dôvera, ktorú do mňa všetci vložili, nevyjde navnivoč. Stratil som toľko zbytočných rokov... Emma už mohla byť pripravená! – zakýval záporne hlavnou August, zdvihol ruku na pozdrav a bez ďalších slov zmizol v dave.

  „To, že musím pomôcť Belle sa vrátiť späť, do Začarovaného lesa k môjmu otcovi, som predsa vedel hneď na začiatku. Načo som sa sem vôbec trmácal cez pol sveta?!“ – pokýval sám nad sebou Bae hlavou  a pozrel smerom hore, na poschodie, kde sídlil starec.

  Budova, pred ktorou stál, však žiadne poschodie nemala. Bola to obyčajná periférna prízemná krčma...

domiceli