Rumbelle PARALELNÉ VRSTEVNICE 8. kapitola TAKTIKA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

8. kapitola

Taktika...

       S nevôľou sa díval na čudesný párik hrdličiek vo svojej predizbe. Pôsobili ukonane, ako tie na náhrobku, jeho, obaja dokrkvaní, vyplašení. V podrepe držal ju za ruku, druhou po nej tľapkal. Obaja s očami sklopenými, mrmlali si čosi popod nosy a vzájomne si odobrovali repliky.

  „Šuškané je klamané“...túžil na nich vybľafnúť. Ale asi ho len premohla žiarlivosť, priznal si otvorene. Dnes tu bol za mŕtveho. Zatiaľ sa zdržiava komentárov.

  Uznal. V komunikácii s Michaelom pôsobila viac vyrovnane, ba priam pokojne. To zrejme on sám bude mať pravdepodobne negatívny vplyv na jej osobu a v konštelácii ona versus on je sám tým kontraproduktívnym článkom. Super. Popol na hlavu nasypaný, mohli by mu konečne povedať, o čom je reč...

  Tváriac sa nezainteresovane, šúchal si dávno suché ruky do erárnej hotelovej osušky a pomaly sa priblížil k nim, usadiac sa na samom okraji gauča. Je predsa vo svojej vlastnej izbe. Môže si tu robiť, čo chce. Toto je jeho súkromie. Malo by byť...

  Michael ešte raz pozrel na ženu, ktorá badateľne zneistela, vidiac ho takto blízko vedľa seba a prikývla.

  Poškrabal sa na hlave, zmraštil tvár ako šarpej, podupkal trochu po mieste, na ktorom sa práve vztýčil a natrčiac veľkú dlaň k nej začal svoj preslov.

  - Dovoľ, aby som ti predstavil... toto je Belle...Belle Maurice...skrátka je to Belle Mauriceová, dablérka našej Emilie. Tak a je to vonku...- pozrel na neho, či zabralo.

  - Robíš si ďalej zo mňa prdel?! – zaškľabil sa nedôverčivo.

  Opäť obaja na seba neisto pozreli. Nedalo jej to. Vrodená pravdovravnosť nedovoľovala jej nechať sa vtiahnuť do siete lží a podvodu, na ktorú ju práve nabádal mladý muž pred ňou, tak spustila sama, znova.

  - Nie... Je to lož! Som Belle, dcéra sira Mauricea, ktorú si si ako odplatu za to, že naše kráľovstvo zbavíš zlobrov vzal na svoj zámok, aby ti slúžila. Belle, ktorá sa napriek všetkým útrapám a úkladom neprajníkov i teba samotného do svojho zamestnávateľa zamilovala a bola ochotná podstúpiť všetko, aby si miesto v jeho srdci vybojovala...a aj sa mi to podarilo, nebyť...Maleficent, ktorá na teba zoslala spiacu kliatbu a mňa poslala sem, do krajiny, ďaleko z nášho Začarovaného lesa, aby...- rozprávala rýchlo.

  - Ďakujem svedkyni, Michael pokračuj radšej vo svojej obhajobe, priateľu! – stopol ju necitlivo, prekrúcajúc už zas očami nad jej bohapustými „rozprávkami.“

  Michael na ňu zhovievavo pozrel. Chápal ju. Teraz dúfal, že aj ona konečne pochopí jeho a naskočí na  vlak uveriteľnejšej verzie. Hoci to bude lož.

  Utrel jej slzu v kútiku bezradného pohľadu smerom k mužovi na opačnom konci gauča, ktorý nemienil jej venovať ani pohľad, nieto ešte, aby si ju vypočul a uveril jej.

  - Mal by si zavolať aj ostatných, nech vám to vysvetlím všetkým naraz, aby už nedošlo k nejakým trapasom. - ukázal na novinovú guľu pod dverami.

  - No, samozrejme, ako si praješ, spasiteľ! – vybľafol okázalo. – Z mojej izby urobím štáb a tuto naša hviezda im v rámci tlačovky porozpráva, ako ju čarodejník z krajiny Oz pomocou čarovných črievic preniesol do nášho sveta! – afektoval pobavene, ale s jedom v očiach.

  - Nie je žiaden čarodejník v krajine Oz. To všetko riadila sestra zlej kráľovnej Zelena. Mňa sem preniesla Jackova čarodejná fazuľa, z krajiny obrov, otvárajúca portály medzi svetmi. – skočila mu hrdo do reči.

  Nevypenil. Iba sa idiotsky usmial smerom k Michalovi, ukazujúc na ňu prstom ako na cvičenú opičku v cirkuse, či sa to sníva len jemu, nenachádzajúc už ani slov nad jej vylepšenou verziou príbehu, ktorú poskytnú kolegom. Už si živo vedel predstaviť Josha s Colinom, s očami ešte polepenými po preflámovanej noci, ako ich to nadchne a budú si pýtať detaily, prípadne nejaké tie reklamné suveníry z jej cesty. Ako ju Megan objíme a bude jej trpezlivo vysvetľovať funkciu hygienických vreckoviek, dokonca Lana si určite vymedzí priestor iba pre seba a do svojho diára si zaznačí nejaké to ID o znovu nájdenej sestre svojej postavy.

  - Doriti!... Michael sprav s ňou niečo! Lebo sa neovládnem a ublížim jej...– uzavrel vnútorný monológ a vstal.

  - Nebolo by to prvýkrát. – oponoval mu.

  -...a asi ani posledný... – dokončila sama, len ťažko sa zmierujúc s faktom, že muž pred ňou, muž, ktorého miluje, pre ktorého sa toľkokrát obetovala, sa takto k nej správa.

  - Emilie... Belle... sudánsky alipaša... alebo kto vlastne si, zatvor si už ústa, zlatko, dobre?!... Už toho bolo naozaj priveľa!... Dosť bolo rozkoše, nasaďme si sedanky!...– namieril na ňu ukazovák.

  - Hovorí o...tom......bicykli...- rýchlo doložil mladík na ospravedlnenie, vidiac jej vyjavený výraz, nezdalo sa mu vhodné vysvetľovať jej vulgárny vtip o mníškach v kláštore a nahnevane vzhliadol k hostiteľovi.

  Stal si preventívne medzi nich a pozrel sa mu vážne do očí.

-         Zavolaj ostatných!– povedal a znelo to ako posledné slovo.

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 7. kapitola ODVRÁTENÁ STRANA SLNKA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

7. kapitola

Odvrátená strana slnka...

     Klopkanie na dvere úspešne ignoroval. Už z prvého "zásahu" majú aj tak dosť fotiek, aby zaplnili titulné strany na najbližšie tri dni, kým zdochne ryba a hosť. Tri dni a dosť. Aj so „slávou“. Nekonečno. Sedemdesiatdva hodín. Apokalyptických, pokiaľ začne dvíhať telefóny, aj so zvukovými a inými efektami.

  Pozrel na ten svoj, opäť vibrujúci pod dverami, kam po naplnení inzultujúcej úlohy odkväcol. Zrejme kvalitná, nezničiteľná značka. Pavúky a tento mobil prežijú aj po konci sveta. O tom bol presvedčený. Osemnožce vylezú a jeho starý mobil odvibruje výdych a bude nasledovať stopu.

   Načiahol sa po ňom, lebo aj zvrchu videl, že muž, čo mu volá, by mohol byť aspoň trošinku chápavým článkom v tejto bizarnej reťazi zúfalých náhod.

 Usmial sa do zeleného svetielka, spokojný pochválil mobil, nežne ho skryjúc do vrecka košele, ale stále opatrný, len odchýlil dvere.

   Naozaj tam stál.

  S kapsou krížom cez plece, ako večný vandrák, so začínajúcim strniskom a rukami hlboko vo vreckách priveľkých nohavíc, čo aj so zvyšným odevom vyzerali ako kostým z cesty okolo sveta za osemdesiat dní – (v jedinom tričku)... s pažami pritisnutými o trup, aby mu z nich nevypadli dnešné noviny, mračil sa kdesi doboku prázdnej chodby územčistý chlapík.

  Bola prázdna.

  Konečne.

  - Trochu som tu vyderatizoval. – pozrel na zamračeného muža vo dverách rovnako dokrkvaným ksichtom. – Ale ak by ti tí paraziti chýbali, viem, kam som ich poslal, stačí povedať a zachránim Josha od ďalšieho Ginniferinho preslovu o zodpovednosti. – ponúkol sa a drzo oprel o dvere, aby ich otvoril viac a  mohol sa vsúkať do izby.

  - Som rád, že si prišiel. – zatvoril pozorne za ním. – Aj keď, úprimne, niekto zo ženského osadenstva by mi iste  poslúžil lepšie, ale...- začal s vysvetľovaním.

  - Viem, viem...“O slúžení v tvojom zámku“ som už dnes čítal. – zdvihol Michael nad hlavu zrulované noviny a skúmavo hľadel na zamdletú krásku, ledabolo prehodenú v kresle. – Potrebujem s ňou súrne hovoriť. - otočil sa na hostiteľa.

  - Ja som rád, že konečne zmĺkla! – vybľafol a vytrhol mu jedovato plátok z rúk, skrkvúc ho do gule, ktorou následne opäť inzultoval s veľkým rozšmahom pedantne zatvorené dvere. Obľúbený terč. Aspoň pre dnešok. Hoci by si vedel predstaviť aj iný...nie, bol predsa gentleman!

  Michael na neho skúmavo hľadel a v očiach mal akýsi nedešifrovateľný smútok.

  - Aj tebe by už zadrbávalo, keby stráviš noc s touto živelnou pohromou! – ospravedlnil svoje gesto a zabodol ruky do pása, trochu sa ošívajúc. Keby nie je dospelý, obhrýza si teraz zádery na nechtoch. Do krvi.

  - Strávil si s ňou noc?! – vypleštil na neho oči hosť.

  - Ešte aj ty začínaj!  - vystrelil ruku a s prstami ďaleko jeden od druhého spravil ňou afektovaný oblúk pred tvárou. – Apropó! Neviem, čí to bol nápad nanominovať mi túto plošticu do súkromia, ale to ti hovorím, toto vám už tak ľahko neprejde! Prekročili ste všetky mantinely, čo som bol kedy ochotný akceptovať a ja to len tak nenechám! – rozohňoval sa čoraz väčšmi.

  Michael sa pokojne díval. To ho reštartovalo a rozzúril sa ešte viac. Už takmer kričal, nevyberajúc slová, obviňoval celý svet z necitlivosti, nedostatku slušnosti, neempatickosti, ľahtikárstva, ľahkomyseľnosti a bahnenia si v permanentnom detinskom zosmiešňovaní a strápňovaní a nezodpovednosti, nediplomatickosti a ďalších ne...ne...ne a vôbec.

  - Niekoho mi silne pripomínaš. – uzavrel hlbokým povzdychom jeho slovník negativizmov už nimi nadobro otrávený poslucháč.

  - Mne tiež... – ozvalo sa mdlo z kresla.

 Obaja muži na ňu pohliadli a zmĺkli.

  Ako prvý nastavil ruky pred seba v obrannom geste on sám. A začal cúvať, ako pred tsunami.

  - Chcel si s ňou hovoriť. Hovor! A nenechaj sa obľafnúť tými dúhovými očičkami, čo sa budú tváriť totálne nevinne, a nadôvažok naivne, akoby prvýkrát uvideli bicykel! – ponúkol hosťa.

  - Čo je bicykel? – zachytila opäť neznáme slovo.

  Pleskol si po čele, vyštartoval do kúpeľne, zabuchol za sebou a pustil vodu na plné pecky.

  - Zas to aj tu vytopí, ako moju izbu, keď mi predvádzal, ako sa napĺňa koryto na kúpeľ. – povzdychla, ako správna gazdinká a mračila sa na zvuk vychádzajúci spoza pribuchnutých dvier.

  Pozorne si ju obzeral.

  Keďže bol detailista, niektoré mu neunikli. Šaty, vlasy, vyjadrovanie.

   - Kto si? – spýtal sa rovno.

  - To je jedno. ...Tu ma všetci oslovujú Emilie... – nesnažila sa zaregistrovať jeho spýtavý pohľad. 

  On za dverami, rozčúlený do nepríčetnosti, ju nepochybne zaujímal viac. Ústa sa jej pod chvíľkou krivili do plaču a len ťažko zadržiavala rozrušenie.- Som Belle, dcéra sira Mauricea...- doplnila napokon.

  Zamyslel sa, vážny pozrel smerom, ktorý priťahoval jej zrak, zaváhal, kým vyrukoval s ďalšou otázkou.

  - Čo s ním máš spoločné? -

  - Mali sme sa brať...predtým, než...sa to celé...pokazilo. – odpovedala bez záujmu, stále paralizujúc dvere, ale dlaňou nahmatkala škatuľku na stole a posunula ju k mužovi s konečne normálnymi, zrozumiteľnými otázkami.

  Vzal ju do rúk a zamračil sa na ňu.

  - Chceš povedať, že je od nás? ...Od neho? ...-

  Konečne ho začala vnímať.

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 6. kapitola NEVERÍM...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

6. kapitola

Neverím...

     Spoza pleca opatrne pozrel smerom k nej, ako na prízrak. Prepojené balkóny a odkvapové ríny hotela, ktoré musela cestou do jeho izby zdolať, si radšej v kombinácii s jej oblepeným telom ani nevizualizoval, pravdepodobne ich uvidí ešte v popoludňajšom vydaní nejakého bulvárneho plátku, dokonca, ak mali kvalitnú techniku, aj s detailami zo žabej perspektívy. Chvalabohu, že sa včera nezdržal a otvorene jej vysvetlil podstatu spodného prádla... Dúfa, že ju vstrebala.

  Nie, nemal chuť na humor! Ani čierny, ani nijaký. Reťaze udalostí mu už štrkocú nad hlavou a jediná, čo tu bude plesať, je zrejme produkčná. Pre ňu každá reklama je reklama...Čert, aby ju vzal aj s jej sledovanosťou a ratingami!

 -  Prečo mi to vlastne všetko robíš? – vydýchol naliehavú otázku, zvrtol sa, prekrížil ruky na hrudi a zaprel sa lopatkami o dvere, dívajúc sa na ňu len z patričnej vzdialenosti, akoby každý centimeter smerom k jej epicentru radikálne zvyšoval pravdepodobnosť ďalšieho nevyspytateľného kalamitného pôsobenia s priam katastrofickými následkami.

  Nechápala.

  - Emilie, ak máš nejaké problémy, na to sú tu naslovovzatí odborníci s kadejakými štátnicami z medicíny, oštemplovanými diplomami, kurzami a čojaviemčím možným. Nechci odo mňa, aby som ti ich suploval. Vravím ti otvorene, nemám na to školu, čas a ani chuť. V tomto hoteli sú desiatky izieb s tebe rovnými kolegami, respektíve kolegyňami, myslím vekovo, prečo sa o radu neobrátiš na nich? Taká...napríklad...- skúsil dramatickú pauzu. -  ...Jen sa zdá byť celkom ústretová, Megan aj taká je, dokonca aj Lana, hoci pôsobí trochu odmerane, by ti skôr vedeli poradiť, ako usadený mrzutý chlap, čo uprednostňuje pokoj a kvalitný spánok po dobrej večeri, pred takýmito postpubertálnymi vylomeninami...- obhajoval zatiaľ pokojne svoje povinnosti a hlavne práva, o ktoré ho systematicky, sám nevie prečo, oberá. – Tak prečo práve ja?! – deklaroval pateticky priam hamletovskú dilemu.

  Izbou čosi zašušťalo, ale nedostalo sa jej to spod nosa, kde to vyšumelo.

  Odlepil sa od dvier a spravil pár krokov ku kreslu, v ktorom sa chúlila do klbka..

 - Prečo? – nahol k nej ucho s polovicou tváre, ako slabopočujúci.

 - Ľúbim ťa...- zašepkala a previnilo sklonila hlavu a zašuchla spojené dlane medzi kolená, aby sa prestala triasť.

  Zmraštil tvár a pokúsil sa ju vyrovnávať šúchaním oboma dlaňami. Radšej zaradil spiatočku.

  - Neblázni! Som šťastne ženatý muž, mám tri malé deti a svoju rodinu milujem nadovšetko, tak sa znova pýtam, prečo mi to robíš?! – založil ruky vbok a zamračil sa jej smerom, odhodlaný „chalanov“ za toto spraviť synmi smrti! Osobne ich priviaže o koly vysokozdvižných vozíkov, obnaží  a pustí k nim ich faninky s nezmývateľnými faxkami!...alebo radšej frajerov tých faniniek!

  V šoku pootvorila ústa dokorán a zbledla tak, že zneistel.

  - Rumpelstiltskin, to... nie...- vyšlo jej z úst.

  Zvrtol sa na svojej osi, rozhádzal vlasy na hlave a kdesi v strope hľadal odpoveď. Začínalo mu dochádzať, že toto žieňa pred ním zrejme pravdepodobne nezvládlo nápor seriálovej postavy a priveľmi sa vžilo do „rozprávky“. Alkohol, lieky, lysohlávky...vymenovával si ďalej. Má jej vybľafnúť, že by sa mala dať liečiť, že je to len prepracovanosť, schizofrénia...? Nemal to srdce vytĺkať jej posadnutosť násilím a nádejal sa, že zazvoní zvonec a rozprávke bude koniec.

  Ticho však nenasvedčovalo jeho scenáru.

  Spamätala sa ako prvá, našmátrala pod sukňou spodničku a v nej vrecko a s trasúcou sa rukou vytiahla z neho malú ozdobnú škatuľku. Chvíľu sa ešte pokochala pohľadom na ňu, ale prestávajúc ju vidieť kvôli slzám, čo sa jej tlačili do očí, položila ju odovzdane na konferenčný stolík a odtiahla od nej ruky, akoby ju pálila.

  - Myslela som si...že je určený pre mňa. – sťažka preglgla.

  - ...to je? – s nedôverou hľadel na predmet.

  Neodpovedala, tak ho vzal zo stola a pozorne si ho obzeral. Vrchnáčik trochu poškodený, ale nádherná filigránska práca, zrejme nijaký MADE IN šmejd. Odklopil viečko s očividne odlúpnutým jedným lupeňom ruže, čo ho kedysi zdobil.

  - Snubný prsteň?!...To si vzala z depozitu, alebo ti to podstrčili tí dvaja grázli, aby ťa tiež dostali, ako mňa?! – začínal si dopĺňať pre a proti, ale ak Josh s Colinom majú prsty v jej momentálnom zúfalom stave, tak to už zaváňa vážnym prúserom a nie len fixkovou pomstou za kanadský žartík.

  - Vzala som to z tvojej veže. – rozfúkala mu razom obhajobnú reč.

  - Prestaň! - zbliakol, prestávajúc sa kontrolovať. – Už som dnes čítal v ranných správach, že mám zámok v horách, kde organizujem sexistické orgie pre začínajúce herečky!... Som očividne stelesnením Casanovu, stačí sa na mňa pozrieť! – sarkasticky zaťahoval, ledva sa ovládnuc, nepoužil aj gesto Michaela Jacsona. - Už vidím, ako nasledujúcu sériu OUAT absolvujem nie s vychádzkovou, ale s bielou paličkou, a chudáka Ponga prekvalifikujú na slepeckého psa, lebo za toto mi moja zákonná kráska rovno vyškiabe oči opačným koncom zubnej kefky, predtým, než ju vyhodí aj s ostatnými mojimi vecami pred barák! ...by som sa divil, keby nie!... Dúfam, že ma predtým milosrdne zachlomaždí papučou... – rozhadzoval rukami, striedavo si utierajúc spotené čelo a kde-tu ubehnutú slinu od rozrušenia. Nepomáhalo ani pochodovanie skrz izbu. Len,  čo sa mu ťažšie začínalo dýchať.

  Ožila na pár sekúnd pri pojme „kráska“. Zaregistroval to a chrstol jej otvorene do tváre.

  - Hovorím o svojej manželke Anastasii, drahá! -

  - Krásne meno...- zašemotila zdvorilo. – ...ako tá ruská princezná, čo jej vyvraždili rodinu... – primleli sa jej do myšlienok stránky z historických knižiek.

  - Mňa zavraždí!... a jej meno sa budem prinajlepšom učiť čítať v Brailovom písme, ak žvástom tých úbohých vymletých paparazzov s prebujnelou fantáziou uverí! Došľaka! – pozeral na ňu zhora, skrúcajúcu sa pod prívalom jeho „vrelých“ slov. – Uvedomuješ si, čo si vôbec spôsobila?! – zapišťal takmer fistulou.

  Vystrelila z kresla a pohla sa rýchlo k dverám.

  - Mrzí ma to!...Idem...a všetko im vysvetlím...- nedokončila, lebo ju doslova v poslednej chvíli, pár centimetrov od kľučky necitlivo zdrapol za ramená a odtrhol od dvier.

  - Zošalela si?! - zavyl ako postrelený vlk. -  Toto je moja izba! ...Vieš čo by nasledovalo, keby ako „hrdinka“ víťazoslávne  vypochoduješ z nej, dementovať, čo si im predtým natárala?! – chrapčal, aby ho nebolo počuť za dvere.

  Vzdala to. Úplne. Zosypala sa.

  Jemu do náručia.

    

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 5. kapitola ...ZLÉ RÁNO

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

5. kapitola

Zlé ráno...

     Môžete si na mobile nastaviť aj šumenie mora, či krehké cvrlikanie cikády, beztak vám to o pol piatej ráno bude znieť rovnako „príjemne“, ako prvých pár tónov Beethovenovej piatej symfónie pustených cez megafón na železničnej stanici.

  Obzvlášť po noci, ktorá s odpočinkom nemala veľa spoločného.

  Vyriešil osvetlenie, teplú vodu, potopu, zvládol asistentku garderobiérky, to dokonca trikrát za onú noc, zakaždým s vyčítavým komentárom, že nebolo od neho pekné, robiť si z nej posmech a nenašiť ku korzetom sukne, následne napchať jej do skrine pánske nohavice a na záver prednáška o zvláštnych neidentifikovateľných zvrškoch nájdených v jej novom  šatníku, z ktorých sa vykľuli tangáče, pojem, s ktorého obsahom sa s hrôzou odmietla stotožniť, prijať ho a radšej pred ním ušla do izby, aby následne zaklopkala štvrtýkrát s víťazoslávnym: „Funguje to!“, ku ktorému nechýbala názorná ukážka využitia onoho teraz už „fantastického, čarovného, úchvatného“ zvršku. S tým vcelku súhlasil. Druhú polku zápasu ligy majstrov síce nevidel, ale dve iné, priam ukážkové polky celkom dosť zblízka...

   Vlámanie sa do vlastnej izby bola už len čerešnička na torte.

  Joshovi s Colinom to dnes vráti aj s úrokami. Tieto ich kanadské žartíky už presahovali medze a pokiaľ si brali na mušku chudáka Leeho, prípadne kolegu Michaela, kvôli jeho odstupu od „kolektívu“, rád sa na nich ako nestranný, nezainteresovaný pozorovateľ pobavil, ale toto nočné extempóre s bláznivou kolegyňou z izby číslo 108, bez akejkoľvek úcty k jeho šedinám, „chlapci“ už fakt prepískli.

  Ako gentleman a  dobrý herec, čo sa napriek veku snaží nekaziť mladým zábavu, sa aj pred Emilie, ktorá sa v tom namočená s nimi stopercentne viezla a musí uznať, hrala svoju rolu dôsledne a dôkladne, tváril  aj sám profesionálne a nad vecou, ale...

  No, počkajte! Sopliaci !...pomsta bude sladká!

  Nesníva sa mu. Je pol piatej ráno a na dvere zas „niekto“ klope.

  „Áno, zlatíčko, to biele, čo vylieza z tuby a trošku štípe na jazyku je zubná pasta a rajbú sa tým tesáky...prípadne si nevieš poradiť s nastavením ventilácie a mrzne ti už sosáčik?!...alebo našej princezničke nejde vypnúť fénik?!...ale, ale, tieto zúbky do seba ako krásne zapadajú a volá sa to zips!...to je prekvapenie, však?!...“ mrmlal si jedovato pod nos prípadné bizarné scenáre a pátral po druhej z ponožiek.

  Do klopkania sa ozval interný hotelový telefón a jeho mobil tiež už hodnú chvíľu tancoval po stole a vibroval o dušu, lebo o hlas ho preventívne pripravil sám.

  Dôkladne naštartovaný zízal na všetky rozjedované predmety a zareagoval skratovo. Mobilom trafil dvere, ale cestou ešte stihol  pri hádzaní žabky, odraziť slúchadlo na replike telefónu vo vintage style.

  Aká krása. Všetko stíchlo.

  Popod dvere sa mu preplazila čerstvá denná tlač.

  Odpadol  mu kameň zo srdca. Emilie to konečne asi vzdala. Bol to len poslíček s novinami. S uspokojeným výdychom sa po ne ohol a roztvoriac ich, po okamihu hrozivého ticha, aké zvyčajne  býva pred búrkou, zreval ako zranený tur.

  - Roztrhnem ťa ako žabu, Emilie! -

  Rozcabril dvere na chodbu dokorán a schytal spŕšku jedovatých svetiel rovno do zlosťou  rozpohybovanej tváre. Z vedľajšieho kohútika sa sypali všetečné, dotieravé otázky a bzučanie kamier namiesto pary dnešnej imaginárnej rannej sprchy, už len nežne dotváralo apokalypsu, o ktorej si myslel, že už ďalej nemôže škodiť.

  - „Roztrhať“ sa píše so „z“ alebo so „s“? – nahla sa dievčina s počmáraným notesom v rukách, vo firemnej  šiltovke ku kolegovi za kamerou s identickým logom.

  Ďalší z titulkov mu bol úplne jasný...Vizualizáciu zvládol behom pár sekúnd.

  Treskol dverami a silne prižmúril oči.

  - Aj ty si ich videl? Však je ich priveľa?...a ja som nemala odvahu ukázať sa im v tých ohavných odevoch bez spodnej sukne, čo si mi včera daroval. Jedine tie „tančeky“ či „valčíčky“ či ako sa ten trojšnúrkový zvršok volá, za niečo stoja, ale myslím si, že...to by bolo totálne faux pas. Dostali by sme sa do rečí...- šepkalo to za jeho chrbtom a mal pocit, že ešte len túžobne čaká na vyslobodzujúce zazvonenie budíka.

  Aj sa bál otočiť.

  ...kvôli jej bezpečnosti!

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 4. kapitola DOBRÁ NOC...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

4. kapitola

Dobrá noc...

     Vidiac ju ošívať sa za čašníkom, zahral ľahostajnosť. Vcelku obstojne, lebo jej očividne padol kameň zo srdca. S prižmúrenými očami sa snažil vysondovať sekundárne poryvy, čo ju prisunuli zas pred jeho dvere. Prečo, v poslednom čase vždy, keď otvorí nejaké dvere, stojí za nimi ona...?! Nemá dvakrát chuť pôsobiť na scéne jej, podľa neho, dosť plytkého života, ako amatérsky psychoanalytik. Beží mu druhá polka zápasu.

  Stará dobrá výchova pravého škótskeho gentlemana, rozviazala mu aspoň v medziach nacvičenej galantnosti jazyk úbohou formálnou otázkou.

  - Môžem nejako pomôcť? – zamedziac obranne, zaprením sa o veraje, prístup do vlastnej izby, vystrúhal aj úsmev, ako bonus, tak na pol pery.

  Zapýrila sa a vytiahla ruku spoza chrbta.

  - Chcela som len poďakovať za tie kľúče od mojej cely. Je trochu zábavné, že si ich označil číslami, zrejme má táto nová pevnosť nespočet komnát a toto je vskutku  múdre riešenie...Je to od teba veľmi milé, ústretové gesto, vážim si ho... – urobila nebadanú, ale predsa poklonu. – ...a tiež za to, že si zamestnal ďalších ľudí, aby mi tu pomáhali, budem mať aspoň viac času čítať ti po večeroch  z  krásnej beletrie, ktorú máš tak rád, ak dovolíš. -

 Nevšimla si, ako sa mu prehlbujú vrásky nad koreňom nosa.

  - S tými kľúčmi nemám nič spoločné. Som tu hosťom rovnako, ako ty....a scenár na  najbližšie dni natáčania si dokážem naštudovať aj sám, „ak dovolíš!“...– zhlboka sa nadýchol, trochu cynicky ju parafrázujúc.

  Hoci mu lichotilo, že ho „obviňuje“ z akéhosi dobrého skutku, čo pre ňu vykonal. To každému dobre nafúka do ega. Potreboval sa jej však rýchlo zbaviť. Hrozilo, že sa mu tu rozslzí. A čas čičíkania sa natiahne. A jeho natiahne tiež!...A polčas beží.

  Počkal, kým sa čašník pretiahne pod jeho pažu a zmizne v zákrute chodby, niekoľkokrát  radšej skontrolujúc, či sa odtiaľ „neblýska“, kým dávajúc dôraz na každé slovo, aby mu rozumela a nemusel to opakovať, spustil.

- Emilie, nehnevaj sa na mňa, ale dostalo sa mi už do uší, že si čipovou kartou včera na párty vraj krájala akési polotovary, či jednohubky, či čo...a následne z nej vyrábala plastové čínske paličky, len sa obávam, či nešlo nebodaj o lysohlávky...si proste...mimo, prepáč mi moju otvorenosť...- nechcel byť sprostý, ani ju nechcel hneď odpálkovať nevrelým zabuchnutím dvier.

  Zrejme k nemu vzhliadala ako k staršiemu bratovi, možno k otcovi a spoliehala sa na jeho pochopenie, ale...polčas beží.

  Začal priživšie gestikulovať, akoby neverbálnym spôsobom chcel zmierniť tvrdosť slov, ale pokladal za potrebné ochrániť svoje právo na súkromie. Polčas.

  - Pozri, vynechaj dnes žúrky, zabudni na bar v izbe, daj si aj ty sprchu, pokiaľ možno studenú a skús zaspať aj bez tých oblbovákov, ktorými sa v poslednom čase dopuješ. – odmlčal sa a čakal na reakciu.

   Prečo mal pocit, že prikyvuje totálne nesvojprávne?! Takmer priblblo.

  Hlavne, že prikyvuje.

  - Rád som ťa videl. Dobrú noc, Emilie. – ukončil stroho, cúvol o krok, posledný raz si ju premeral, či to zvládne a zatvoril dvere.

  - Ako si praješ...- zašepkala takmer sklamane, zvyknutá na iné jednanie, príkazy, výčitky. Všetko prijateľnejšie, ako tento nezáujem, táto ignorácia. To sa jej, musela si to priznať, bolestivo dotýkalo.

  Spomalene sa pohla dlhou chodbou hľadať tie správne dvere. Názov „cela“ dostával aj druhotný význam, hoci štrngotala kľúčikmi od nej.

  Do ticha monotónneho šumenia obrazovky sa ozývalo klopkanie. Strhol sa z driemot. Buchol prázdnu plechovku o stolík a s nevôľou vstal.

  Opäť ona.

  Obe pery skrútené kdesi dovnútra úst. Stále neprezlečená, teda iste aj neosprchovaná, len ešte viac neistá s zúfalá, ako pred pol hodinou.

  Zhlboka sa nadýchol a ešte hlbšie vydýchol namiesto otázky, zavesiac sa zas o vrch dvier.

  Začala sama.

  - Našla som tú celu, aj kaďu na kúpeľ, hoci je tam všade tma ako v hladomorni, teda tú kaďu len takú plechovú, studenú, vieš, ako v nej obárame svine pri zabíjačke, ale ja sa uskromním, len...fakt neviem, kde tu majú zásobníky na vodu, alebo studňu. – vyklopila a stiahla plecia k sebe.

  - Netečie ti voda? Vypadla elektrina, poistky, alebo... Prečo si nevolala na recepciu? – skúsil reagovať logicky, úplne ignorujúc jej umelecké rozprávanie v rámci beletrizovaného životopisu jednej nefungujúcej hotelovej kúpeľne.

  - Volala by som, kričala...ale sú veľmi ďaleko, myslím si, že o dobré tri podlažia pod nami. Zrejme by ma aj tak nepočuli...- už mala slzy na krajíčku.

  Už len to mu chýbalo ku šťastiu. Najpravdepodobnejšie ide o fintu, ako nebyť sama. Nutkalo ho priplesknúť jej dvere pred očami, ale ovládol sa. Nie celkom...

  Tresol dverami a natrčil prst do chodby.

  Pochopila.

  Ako cigáňova žena, päť krovov za mužom, poslušne cupitala za ním.

  V jej izbe bola tma. Popamäti našiel, na skrinke pri dverách, kde býva vždy, ovládač od osvetlenia a aktivoval ho. Chvíľu sa s ním hral a menil intenzitu, či to nie je len náhoda, že v jeho rukách „naskočil“ hneď na prvýkrát, ale zbadajúc, ako sa unesene díva do neónových trubiek a žiariviek po obvode izby a teší sa z nich ako malé dieťa, radšej skončil s experimentmi, utvrdiac sa v tom, že ho zámerne nepoužila, aby ho sem vylákala... „Emilie, Emilie...a ja som ti naletel.“

  Zahol do kúpeľne a ukazovákom nadvihol zobák batérie. Nechápavo sa na ňu zamračil. Do útrob vane, staromódnejšej trošku, smaltovej, nie akrylátovej, v tom bol možno problém pre fajnovú celebritku,  sa totiž, bez prehovárania, spustila horúca voda a malú miestnosť čo chvíľa zaplavila para.

  - Si pravý čarodejník, Rumpelstiltskin! – natiahla od radosti ruky a potočila sa, vidiac, dokonca, že jej „cela“ má omietky, kombinované s farebnými tapetami, sú tu kreslá a mäkké divány, veľa obrazov i kytica na stole vo váze...

  Polichotený vystrúhal Rumplovo gesto zo seriálu, ale spätil sa.

  - Si sfetovaná, drahá?! – neovládol sa už, zachytil ju pod bradou a privoňal si k jej dychu.

  Takmer prestala aj dýchať.

  - Prezleč sa aspoň! – odstrčil ju mierne, popravde nezacítiac nič podobné alkoholu a návykovým látkam, ale inak sa mu jej čistota a pach veľmi nepozdávali. - Vieš, aké sú kostymérky alergické, keď poškodíme niečo z ich depozitu. Potrebuješ mať zas ďalší prúser s produkčnou? ...Stojí ti to všetko vôbec za to, Emilie?!...Pánabeka! Voda! – skríkol, cítiac, ako mu ponožky nasávajú teplo a vlhko z podlahy.

  Vytrielil zachraňovať situáciu.

  Porozhliadla sa a zbadajúc jedinú skriňu vo vedľajšej izbe, pohla sa k nej, cestou zvliekajúc už naozaj riadne prepotenú a zafúľanú košeľu i sukňu.

  - Toto všetko je naozaj moje?... To všetko si môžem obliecť?...si nekonečne štedrý...to je...zázračná skriňa! - rozplývala sa a izbou lietali zvršky.

  - Jasné...do Narnie! ...bodaj by! – precedil pomedzi zatnuté zuby - ...tak si do nej vlez, drahá ...a pozdravuj bobra, či čo to tam žije!...Odporné smrady...- komentoval sarkasticky, priebežne,  dianie vedľa i pred sebou, žmýkajúc ponožky do miniatúrneho umývadielka. -  Dúfam, že nemáš mole v kožuchoch! – mrmlal si rozjedovaný,  šlahol ponožky radšej do koša pod úmývadlom, aby skrátil ich aj svoje utrpenie.  Tiež už mali toho za dnes dosť. Nebude ich kriesiť.

 Vykuknúc bosky z kúpeľky prekrútil najskôr očami a hoci „polky“, čo úchytkom zazrel v odraze vnútorného zrkadla skrine, boli nepochybne  krajšie, ako tie futbalové, nemal na ne nárok.

  - Bobra ...tu nevidím! – zaznelo smutne zo skrine.

  - ...ale ja už  áno...- pritlačil si zhrozený dlaň cez oči.

   Nenápadne opustil jej izbu.

  - Dočerta! – zahromžil pred tou svojou.

  Pribuchnuté dvere.

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 3. kapitola HOTEL

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

3. kapitola

Hotel...

    Vestibul vrel, oproti trápnemu tichu v taxíku, a to tu o tomto čase hviezdili len recepčné a liftboy.

  Skupinka vykročila k výťahom, úplne ju ignorujúc. Kým vstúpili do tej maličkej miestnosti a samé sa na nej zavreli dvere, čo jasne dokazovalo, že to bude jeden z jeho zámkov,  Josh ešte s nadsadenou grimasou, krútiac hlavou ju aspoň kývnutím pozdravil. Prikázania Lany, čo si stále myslela, že hrá doktorku a záchrana životov je podľa Hypokratovej prísahy jej základnou životnou prioritou, nebral vážne. Noc je ešte mladá, dnes majú s Colinom iný program, ako sa starať o frustrovanú kolegyňu, čo nezvláda slávu. Naučí sa na vlastných chybách. Ako oni všetci...

  Bezradne sa obzerala po obrovskej vstupnej hale.

  - Prosím Vás, kadiaľ sa dostanem do hlavnej dvorany? – otočila sa na chlapca v livreji. Zrejme jeho nový sluha. – ...a neviete, či pán ešte ponocuje, alebo už trávi noc vo svojich spálňach? – skúsila opatrnejšie a o poznanie tichšie.

  Mladík sa poošíval, pospomínal na prosociálne správanie sa v neštandardných situáciách, a pochopil, že psychotesty, čo pred nástupom na tento flek absolvoval, neboli zrejme celkom na škodu. Zákazníci môžu byť a ako počuje, aj sú, kadejakí. Ale červenal sa skôr preto, že ho práve oslovila hviezda seriálu, dosť naľahko oblečená a možno, možno, by mala záujem aj o ďalšie služby. Keď už ho raz oslovila.

  Zopárkrát zahmkal., dodávajúc si sebavedomia.

  - Generálny riaditeľ siete našich hotelov je v týchto dňoch na služobnej ceste, jeho zástupca bol pozvaný starostom mesta na zahájenie kúpeľnej sezóny. Ešte sa nevrátil. K dispozícii vám môžu byť jeho námestníci, poviem recepčným, aby ich v túto nočnú hodinu prezvonili, určite z toho budú celí happy...- dovolil zaironizovať a žmurknúť, dúfajúc, že to na ňu zapôsobí.

  Nezapôsobilo. Iba smutne prikývla, pritiahla okraje rozviatej spodnej košele, s obsahom ktorej mladík už skoro dôverne komunikoval a všimnúc si bočné schodisko, vykročila radšej rýchlo k nemu.

  - Slečna de Ravin! – ozvalo sa jej za chrbtom. – Vaše kľúče od izby. – držala recepčná vysoko nad hlavou malý zväzok. Ospravedlňujeme sa za toto nepohodlie, ale vaša čipová karta je úplne zničená. – vysvetlila ospravedlňujúco, ako bola naučená. – Ak pre vás môžem niečo urobiť, sme vám plne k dispozícii. – vytasila nacvičený úsmev.

  Pristúpila k nej, poobzerala sa a čo najtichšie zašepkala.

  - Nehľadal ma? -

  - Pýtali sa na vás novinári z niekoľkých plátkov, zopár hostí a zrejme fanúšikov, ale služby nášho hotela sú diskrétne a informácie o pohybe svojich klientov zásadne cudzím osobám nepodávame...- rapotala profesionálka.

  Nerozumela ani slovo. Dnes celkovo ničomu nerozumela.... že sa tu všetci oslovujú inými menami ešte nebolo také čudné, zrejme to budú tituly a oslovenia podľa hodnosti či zaradenia, ale to, že jazyk, ktorý používajú a nerobí im nijaký problém, ona sama akosi neovláda, ju nemilo zraňovalo. Považovala sa za sčítanú, rozhľadenú...zrejme nedostatočne. Čo je toto za krajina?!...

  Nečakala, že sa k nej recepčná nakloní a dôverne prezradí, čo chcela vedieť.

  - Viete, ja som nenormálnou faninkou Rumbelle a ak chcete vedieť, On je ešte stále hore. Pred chvíľkou si objednával ďalšie chladené pivo...- žmurkla. – Práve mu ho z baru nesú. – mykla hlavou smerom k čašníkovi, tlačiacemu miniatúrny, kopcom naložený vozík smerom k tým malým miestnôstkam.

  Ani nepoďakovala, nalepila sa na sprievodcu s plachým úsmevom.

  Dvíhal sa jej prázdny žalúdok. A na stolíku toľko dobrôt. Neodolala.

  - Však to na mňa Jemu nepoviete? Umieram totiž od hladu! – s chuťou chrúmala čerstvý, voňavý croissant, ktorým sa sama ponúkla a milo hľadela na chudáka čašníka v rozpakoch si stále povoľujúceho motýlika, lebo táto hviezda sa s ním nielenže vezie v služobnom výťahu, namiesto toho pre hostí, ale ešte ho aj oslovila...

  ...a ešte ho aj prenasleduje.

  Pred jeho izbou poslednýkrát skontroloval, či je všetko na svojom mieste a slabúčko zaklopkal.

  Kolísala sa mu za chrbtom, ale nebolo jej všetko jedno.

  - No, čo, v najhoršom skončím kdesi v podzemí. Prípadne zas v jeho posteli. – povzdychla si otvorene.

  Čašník diskrétne preglgol.

domiceli

Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 2. kapitola ROZHOVOR

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

2. kapitola

Rozhovor...

    Nad dverami nesmelo blikalo svetielko s nápisom „Núdzový východ“. Zaujalo ju to. Existujú východy z paralelných svetov?!...a  ak prejde tými dverami, bude späť...doma?!

  Nemala veľa času premýšľať, lebo práve sa ním, čo najnenápadnejšie, pretiahol ON.

  Už-už chcela vykročiť a zavolať, aby ju tu nenechával samú, že chce ísť s ním, nech ide kdekoľvek, nech...keď ju nešetrne za ramená zdrapli a otočili k sebe čiesi ruky.

  - Tí ľudia čakajú na interview s tebou už celé veky! Chceš, aby zas napísali, že nezvládaš prísun alkoholu alebo na niečom fičíš, ako nedávno?! Spamätaj sa, konečne...a mohla si sa trochu primaľovať, dočerta a...kde máš vrchnú časť kostýmu?!...taký ten modrý lajblík na šnurovanie?!. Toto si kostymérky odnesú...- mrmlala jej okolo hlavy, nenápadne si ju natáčajúc do rôznych strán ako predmet, akási okuliarnatá žena v drdole s kopou vytrhnutých stránok z kníh pod pazuchou, aspoň to tak vyzeralo,  a ťahala ju k akémusi stolíku, z ktorého trčali zvláštne sošky, zväčša zakončené farebnou guľou, či iným tvarom.

 - Čo odomňa chcú? – zazúfala si a nešťastne pozrela žene do tváre.

 Pripomenulo jej to súdne pojednávanie, len Biblia na prísahu chýbala. Možno to nemajú v týchto končinách takto vo zvyku.

  - Skrátka im s úsmevom odpovieš na všetky otázky. A snaž sa byť aspoň ty ústretová a milá. Boby ich už rozčúlil dosť. Uverejňujú nám reklamu za dobrú cenu, tak sa snaž...-

  - Dobre. Takže pravdu, čistú pravdu a nič, len pravdu. Rozumiem...- zopakovala si šeptom.

  Opäť kopa na ňu namierených blikajúcich svetiel. Ďalší z čudných zvykov tejto krajiny.

  Zahryzla si do spodnej pery.

  Z každej strany sa začínali ozývať otázky, ale našťastie žena v drdole zamietla niektorých novo nanominovaných záujemcov, vytriedila ich pomerne rázne a zorganizovala všetko podľa seba. Dokonca na ňu žmurkla a zdvihla palec.

  „Chce jedno, jednu, jeden...čo? Tú čudnú sošku?“... Odvážila sa jednej dotknúť, ale piskľavý zvuk, čo z nej vyšiel, ju odradil od dobroprajnosti.

  Ktosi vrátil vec na pôvodné miesto, párkrát po nej poťukal, ozvalo sa zopár tlmených zvukov. Ahá, to bude iste nejaký nový hudobný nástroj. Rada by skúsila tiež vylúdiť zopár melódiu tvoriacich tónov, ale muž oproti s podobnou, len menšou vecou, jej práve položil otázku. Nepríjemnú. Zvedavú, vôbec nebol galantný...Pravdu, čistú pravdu a nič len pravdu. Keď musí, tak musí.

 V prstoch od nervozity a neustáleho šoku, z tejto pračudesnej zeme, jej zvykov, nezrozumiteľného jazyka a vôbec...  žmolila si svoju malú škatuľku. Jediné spojivko s minulým životom a bojazlivo hľadela do tvárí ľudí na druhej strane stola. Čo od nej budú chcieť.

  Novinár si ju všimol. Škatuľku. Bol to „dobrý“ novinár... Aspoň mal zámienku, ako začať.

  - Smiem sa spýtať, čo za rekvizitu ste našim čitateľom priniesli ukázať? -

  Zaváhala, na čo naráža, ale svetielko zamierilo na jej „poklad“.

  Opatrne odklopila viečko a natočila ju k mužovi.

  V strede zamatového vankúšika sa zaleskol nádherný šperk.

  Párkrát ho oblesklo, kým padla otázka.

  - Vyzerá ako snubný prsteň. Znamená to teda, že tvorcovia seriálu chcú v ďalšej sérii pripraviť svojim fanúšikom prekvapenie vo forme prípadnej svadby? – natrčil muž na ňu akúsi ďalšiu vec.

  Sklopila oči a nadvihla ramená, zachytiac iba slovo „svadba“.

  - Chápem, nesmiete vopred prezrádzať, hoci takýto spoiler by bol iste mimoriadne zaujímavý... Skúsim teda aspoň, ak dovolíte,  vysondovať váš osobný názor na takýto, prípadný zvrat v OUAT ? Ste za to, aby sa Rumbelle skončilo happyendom? – vytasil na ňu skoro všetky zuby, čo mal v ústach.

  - Každý si zaslúži šťastný koniec...- pousmiala sa.

  Muž naoko spokojne prikývol nad jej diplomatickou odpoveďou, ale vo vnútri to v ňom vrelo. Slová, slová, slová. Samé prázdne frázy. Dnes tu spovedá už hádam desiatu „obeť“ a stále nič svetoborné, s čím sa nebude báť predstúpiť pred šéfredaktora. Došľaka. Treba rýpať ďalej!.

  Nahodil profesionálny úškľabok a skúsil ...

  - Sme vám povďační, že ste sa rozhodli pózovať pre náš časopis v kostýme zo seriálu, len by našich čitateľov iste zaujímalo, prečo nie v kompletnom?! – zadrel.

  - Ospravedlňujem sa, pred chvíľou, kým ho slečna Maleficent neuspala svojou kliatbou, a tým ma vlastne zachránila, mi ho Temný pán vyzliekol a...- začala otvorene, úprimne, tak, ako bola zvyknutá.

  - Chcete povedať, že vo vašom živote sa konečne objavil nejaký Temný pán? – napichol sa na informáciu zvedavý muž, v domnení, že metafory z jej úst, sú len obzvláštnením rozhovoru a získať nejaké to info o súkromí, tiež nemusí byť na škodu.

  - Nie „nejaký Temný pán“, sám Rumpelstiltskin, osobne... – poobzerala sa, či sa náhodou nezjaví a týmto drzým ľudkom neskreše hrebienok za to, ako dehonestujúco sa o jeho osobe vyjadrujú.

  - Takže medzi vami to zaiskrilo?! – otvoril ústa od prekvapenia, ako ľahko sa dopracoval k pikoške a „aférku“ medzi hlavnými protagonistami seriálu už  mal prerátanú na nárast nákladu, nadpočet výtlačkov a odmeny a spol.

  - Medzi nami to iskrí odzačiatku, čo si ma priviedol na svoj zámok, aby som mu slúžila. –

  - Robert Carlyle má zámok a zneužíva kolegyne z pľacu?! – nestačil sa diviť už spotený mužíček.

  - Neviem či Robert Ca...prepáčte, zabudla som, kto...má zámok, ale Rumpelstiltskin celkom určite! Obrovskú pevnosť hlboko v horách. A nezneužil ma! ...teda pred chvíľou ma chcel pripraviť o panenstvo, našťastie ma Maleficent zachránila, ale to som vám už predsa vravela...ja som s ním vtedy išla dobrovoľne. – sklopila oči a začervenala sa pri spomienke na jeho spálňu, samorozväzujúce sa šnúrky a...

  - To znamená, že vy by ste vo vzťahu s kolegom rada pokračovali? – skúsil zaliečavo novinár.

  Červeň nemala šancu ustúpiť.

  - Ja áno, ale On je taký nevyspytateľný...- usmiala sa nevinne.

  - Ďakujem za interview. Tešilo ma slečna de Ravin. – vstal a podával jej ruku.

  Vskutku zvláštny sudca.

  - Tak, čo?! Ani to nebolelo, však? Zdá sa, že odchádzal nad mieru spokojný a pozri, potľapkáva Eda s Adamom po pleciach...a všetci traja sa usmievajú. Fajn. Misia splnená....- posunula si okuliare na nose asistentka pre dnešnú tlačovku, čo lietala ako špinavé prádlo a dozerala, aby tu dnes všetko klapalo na sto percent.

  - Chcem ísť domov...- vyšlo z Belly.

  - Jasné, zlatko. Všetci toho máme už po krk. Colin a Josh s Ginnifer práve odchádzajú, zvezieš sa s nimi taxíkom do hotela. Dobre? – kývla na odchádzajúcu skupinku a doslova ju pretlačila k nim.

  - Snow! Tvoj účes? Vyzeráš, akoby ťa odchytila polícia v parížskej periférii, obvinila z prostitúcie a z toho dôvodu ťa vystrihali na krátko, na znak hanby... Čítala som to v jednej knižke. Zlá kráľovná sa už prestáva ovládať a ničí ťa nielen psychicky, ale aj takto fyzicky? – buchla si Bella úprimne zhrozená na hruď rukou od nemilého prekvapenia, v akom stave vidí dávnu známu. Navyše je očividne samodruhá...to jej vôbec nešlo do hlavy.

  Ktosi jej položil ruku na rameno.

  - Emilie, chceš dostať Oscara za dnešný herecký výkon, alebo o čo tu ide? Mala som možnosť vypočuť si tvoje extempóre pred novinármi a som zvedavá, ako sa zatváriš, keď sa ti ráno dostanú do rúk čerstvé noviny. Pekne si nášmu drahému Bobbymu zavarila...– dívala sa jej do očí elegantná dáma v úzkych vypasovaných šatách.

  - Zlá kráľovná...- zašemotila strachom, spomenúc si, ako ju nedávno oklamala.

  Klbko ľudí sa poobzeralo jeden po druhom.

  - Nechaj ju, Lana. Zrejme to dnes zas trochu prepískla...veď vieš...- naznačoval zmierenie Josh, ale urazená Ginnifer, ktorú držal silno za ruku, bokom,  sa len veľmi ťažko ovládala, aby na kolegyňu nevyštartovala a nevrátila jej „kompliment“ s účesom.

  Novinárov tu však stále bolo priveľa.

  Lana si odtiahla muža kúsok ďalej a čosi mu dôrazne prikazovala. Hnevala sa.

domiceli