Katedrála
snov
3. kapitola
Neviditelný album...
Nepočítala s tým, že bude už doma. Ale
vôňa z kuchyne nadopovaná hrmotom práčky a prismažená vôňou aviváže rozplazenej
už po celom byte z predchádzajúcich várok prezrádzala dokonca aj to, že už
to bude dobrých pár hodín.
- Prepáč, že idem neskoro, zdržali sme sa na
nácviku...- spustila už od chodby celkom uveriteľnú a pre matku hlavne
prijateľnú výhovorku a s rukami plnými prádla, čo rýchlo vydolovala z tajných
útrob vlastnej izby a jej priľahlého okolia, prefrnkla nenápadne cez
kuchyňu a zas späť.
- Koľkokrát ti mám opakovať, že použité
odkladaj hneď do koša na pranie! – kývala hlavou v umne zopnutom drdole
žena zamestnaná várou, ale stíhajúca registrovať aj ostatné dianie v malom
bytíku.
Pritúlila sa odzadu k nej, položiac si bradu na
mäkké plece a venovala jej letmý bozk na kraj líca, zaujímajúc sa skôr
o obsah hrncov, než matkine prikázania.
- Bŕŕŕ, zase ten sprostý perkelt?! –
zamračila sa na nevábnu šťavu točiacu sa pod taktovkou varechy
v oplieskanom smaltovom hrnci. – Navyše ja som už obedovala. Vzala som si
ráno sama vreckové z tvojej peňaženky... Nechcela som ťa budiť. – založila
jej parou nasiaknutý pramienok za ucho a chystala sa opustiť bojisko pred
útokom o zdravom a pravidelnom stravovaní sa.
Perkelt
spomalil a zastal, sťažujúc sa za skrátenú jazdu vyprskovaním
bubliniek do okolia.
Otočila sa k dcére vyzobávajúcej arašidy
z misky na stole.
- Takže si ho vzala ty. To mi
odľahlo...myslela som si, že som ho vytratila niekde v samoobsluhe...To by
ma mrzelo. – dodala už tichšie a vrátila sa k najedovanej večeri.
Mladá zažmurkala a vrátila posledné
odchytené oriešky späť do hniezda.
- Hups...O čom točíš?...Priznávam, vzala som si okrem päťky
aj nejaké šupy, ale fakt iba drobáky...zopár halierov. Inak nechápem, prečo
nosíš v peňaženke ešte starú menu. Teda, že tam nosíš rybiu šupinu od
Vianoc, ok, ale mala si tam gombík a ešte nejaký halier, celý už pokrivený.
Dedko Moe takým vždy otváral viečka na zaváraninových pohároch s kompótmi, chápem,
že ti ho nikde v obchode už nechceli zobrať....- pustila sa zas do
presoleného sortimentu misky, čo tu zostal od poslednej návštevy.
- Neprosila som sa ťa o debordelizáciu mojej
peňaženky. Ja viem, čo tam mám, aj prečo. Láskavo mi tam všetko vráť späť
a počkaj si druhýkrát do poobedia. Tvoje vreckové by ťa pekne počkalo. –
uzavrela jej vysvetľovačky, počúvajúc ich len na pol ucha.
- Hups...- ozvalo sa a perkelt sa mohol
ďalej jedovať.
- Aké „hups“?! – spozornela.
Toto slovo poznala, začínali sa ním všetky domáce
katastrofické scenáre.
- ...teda ten gombík by som ešte niekde
našla, ale... ten ošúchaný drobák... aj s jedným normálnym... som dnes
pred kostolom dala takému milému žobrákovi. Vieš, bol ti taký smiešny, mykal
prstami, akoby hral na organe a usmieval sa...prišlo mi ho tak nejak
ľúto...- habkala mladá a staršia nestačila otvárať oči a ústa
dokorán.
- Bella! Toto si zo mňa robíš srandu?!... Ty
si darovala môj medajlónik nejakému špinavému, dementnému bezdomovcovi?! –
skríkla, hoci to nemávala vo zvyku.
- ...čo prskáš? Všetci máte plné ústa rečí,
ako treba pomáhať sociálne slabším, a keď to náhodou zrealizujem, tak sa
idete pototo od jedov! To ste celí vy - dospelí! - oponovala zvýšeným hlasom, ale vidiac, ako
má mama ruku na čele a zakrýva si ňou aj oči, čo signalizovalo, že sa
už-už rozplače, radšej ďalšiu dávku odvrávania vzdala.
- Sorry, mami, nevedela som, že je to
„medajlónik“...keď to bol, tak si ho mala nosiť na krku, alebo ho schovávať
v šperkovničke na zrkadle a nie v bočnom vačku peňaženky...aj
tak nebol pekný...kúpim ti krajší...fakt, mami, prepáč...- túlila sa k nej,
žobrúc o uzmierenie aj slovne.
Pomaly jej zošuchla paže z tela
a odkráčala preč so sklonenou hlavou.
- A čo ten sprostý perkelt?!... To ho
mám akože dovariť sama?!... Mamííí...- zazúfala si mladá ocitnúc sa v kuchyni sama s namosúreným, do okolia sporáku frfľajúcim obedom.
S čelom opretým o sklo,
rozmazávala si výhľad a vťahovala do seba zvyšky rozrušenia. Z veže
v strede námestia vyletelo k oblohe niekoľko holubov, len čo sa zvony
ozvali a narušili ich pokojnú siestu.
V prvom momente sa chcela rozbehnúť
k chrámu a vyhľadať muža s jej medajlónikom kdesi
v špinavom vrecku, potom chcela
vyslať dcéru, možno by šli obe, nakoniec všetko vzdala.
Asi to tak má byť. Možno je čas zbaviť sa
posledných pút...
„Minulosť sa
nikdy nevráti.
Ale myšlienky
na ňu sa vrátia vždy...“
domiceli
zaujímavé...takže "deravý groš" má hodnotu...Bellin slovník nemá chybu :) opis situácie super, a situácia Bellinej mamy ako domácej pani tiež vystihnutá :)
OdpovedaťOdstrániťBellin slovník, alebo dcérin? ;) nie, pre mňa úplne nerealistická scéna s mamou...
OdpovedaťOdstrániť