RUMBELLE - Katedrála snov 20. kapitola SPOLU...

Katedrála snov

20. kapitola

Spolu...

( Anno Domini   2013 )

   Bol už dávno pripnutý a predsa sa nemal k tomu, aby opustil toto miesto. Nežne kreslil do kože neviditeľné vrstevnice všetkými prstami, čítal ich zároveň po celej šiji ako vďačný slepec, ktorému vynález brailovho písma umožnil nové, nečakané, dosiaľ nepoznané objavy, o ktoré bol celé roky svojej slepoty ukrátený.

   Zaklonila hlavu, prejdúc mu vyčesanými vlasmi od jednej ruky k druhej  po ich hánkach a kým spustila na ne závoj, otočila sa pomaličky k nemu tvárou...

  S úľubou sa na neho dívala. Ona nevidela vrásky, nevnímala ostré črty, ani začínajúce strnisko, hoci sa snažil ho všemocne eliminovať. Jej unikali šedivejúce vlasy, nestarala sa o chvenie rúk a smutné oči, ktoré márne zažíhali niekdajšiu iskru. Zostala im iba mäkkosť, ticho a pokora.

  - Stále nemôžem uveriť tomu, že...- začal s vráskami cez čelo vážne, márne pátrajúc na jej rozžiarenej tvári po akomkoľvek náznaku ukrivdeného mráčika. - ...že si mi...vôbec odpustila. Bez slova, bez jednej jedinej výčitky. – zovrel pery, netušiac, či to náhodou v tejto chvíli svojimi rozpakmi neprepískol.

  Usmievala sa. Už niekoľko dní, vlastne celé týždne sa stále usmievala...

  Nespustiac ho z pohľadu, nahmatala medajlónik, teraz už dôkladne pripevnený o zvyšný šperk a chytila ho medzi prsty, trochu ho nadvihnúc z hrude.

  - Vedela som, že ti tento kúsok bude chýbať. – na okamih k nemu sklopila viečka. - ...a vedela som aj to, že sa poň raz určite vrátiš. – spustila ho k ostatným a prikryla pozorne dlaňou.

  - Ty si v nás po celé tie roky verila? – povzdychol.

  Tak rád by jej povedal to isté a hoci nikdy z jeho srdca úplne nevyprchala, musel si priznať, že on sám to vzdal... Veľmi rýchlo vzdal a razantne zašliapaval všetky možnosti aj tou jedinou zdravou nohou, čo mu zostala, neobzerajúc sa už späť, nehľadajúc viac cestu, ani náznak niečoho, čo mu spočiatku vytrvalo ponúkala stále bitá nádej, kým ju úplne nevyčerpal a nevymizla kdesi do stratena obrovskej náruče neprajného času, neprestajne šmirgľujúceho farbu našich spomienok, až ku koži a zatierajúc tie miesta akýmsi narkózovým hrdzistopom, zamedzujúcim presedanie pôvodnej farby, nech bola kedysi akokoľvek žiarivá, jasná a krásna...

  Dovolil mu to. Dovolil a teraz sám musí vziať do rúk štetec a snažiť sa pás po páse primaľovávať jednotlivé fázy spoločného života vo farbách, ktoré mu celých tých šestnásť rokov v jeho sivom, stratenom živote chýbali...

  - Bella...-

  - Môžeš ma volať, ako len chceš, hoci riskuješ, že po tomto oslovení sa ti z detskej izby ozve jeden pubertálny človiečik síce s mojím výzorom, ale s tvojou povahou...to znamená, že si vlastne celý ten čas bol pri mne...pri nás.- privoňala si k jeho pierku z puku ruže na klope a napravila stužku na ňom.

  - No, nazdar! Dúfam, že o mne neprezradila priveľa...nie na všetky svoje povahové črty som totiž pyšný...- žmurkol a privinul si ju na hruď, nešetriac ono pierko vyrobené starostlivou rukou jeho svokra len a len na túto príležitosť, na jeho počesť, hoci na zmierovanie sa so zaťkom bude ešte potrebovať čas...

  Zvony.

  Katedrála spieva svoju stáročnú pieseň, tentokrát  o niečo veselšie, akoby holuby v podkroví zjemňovali zvuk šuchotom svojich krídel, vždy chrániacich krehké tajomstvá svojej materskej veže.

  - Ty budeš asi patriť k mojej novej babke, však? – ozval sa prostoreký chlapec, znervózňovaný oblekom, do ktorého ho rodičia dnes navliekli, pozorne sledujúc podobne sa ošívajúcu kočku v šatách družičky vedľa seba.

  Žmurkol na ňu.

  - Páčiš sa mi...- dodal gavaliersky.

  - Hej, som sestra tvojho fotra, malý...daj si odpich! ... moc si nedovoľuj a nezízaj na mňa ako na makrelu na rybom trhu, jasné?! – odvrkla mu výzorom dáma, ale povahou skôr strážny pes v zbrojárskych závodoch.

  Žmurkol na ňu zas.

  - Skôr mám teraz pocit, že budeš asi patriť k môjmu dedkovi! – zadrel.

  - Ešte ty mi to pripomínaj! – zamračila sa na neho, ale vidiac, že pohyb po nej zopakoval a na čele mu nabehli dve kolmé vrásky, úplne rovnaké, ako mala sama...a ako mal otec Henryho, mračiaci sa na oboch rušiacich obrad a dokonca i samotný ženích, hrdo práve prechádzajúci okolo nich, nezdržali sa, a obaja vybuchli do ničím nezhatiteľného spontánneho veselého smiechu.

domiceli

...a takto pekne romanticky sme uzavreli ďalší fanfik...

dúfam, že sa vám páčil...

...prajem krásne prežitie veľkonočných sviatkov a niekedy zas...doprečítania! 

:-)