RUMBELLE - Katedrála snov 19. kapitola MEDAJLÓNIK

Katedrála snov

19. kapitola

Medajlónik...

( Anno Domini   2013 )

   Z útrob vstupu do veže sa vynáralo dievča. Botticeli by podľa nej pokojne mohol tvoriť ďalšiu Afroditu. S hlavou nechápavo natočenou nabok, s výbuchom moderne zostrihaných vlasov namiesto účesu, s rukou zatlačenou údivom o hruď,  len tie drôty, čo práve vytrhla z uší a teraz jej viseli dolu hruďou, by asi nedal...

  - Môžeš mi vysvetliť, prečo ťa ten žobrák, ktorému som omylom dala tvoj medajlónik bozkáva?! – spýtala sa bez okolkov, rovno, vidiac matku stále v náručí čudného, strapatého, zamračeného muža, ako mu pozorne jej jediný, doteraz oficiálne známy zákonný zástupca hľadí do tváre.

  Lacey trhlo. Odvrátila pohľad od neho a nečakane ním pohladila zvedavú dievčinu, vylúdiac na perách dokonca nebadaný, ale predsa úsmev.

  - Váž, slová, Bella...ani nevieš, s kým sa rozprávaš...- zdvihla prst, ale tiež nie výhražne, skôr výstražne.

  - Bella?...- skríkol on a necitlivo nadvihol, doslova vysotil ženu zo svojich kolien, ťažko vstávajúc a narovnávajúc sa.

  Nepomáhala ani vždy prítomná, verná, vychádzková palica. Namieril ňou na dievča. 

  - ...koľko? ...povedz mi, ...okamžite mi povedz...koľko máš rokov?! – rozkázal jej príkro.

  - Vážte slová, pán Gold...- prešla po toľkých rokoch na vykanie. -...ani neviete, s kým sa rozprávate... – dopovedala ticho, vstala a prešla k dcére, oblapiac  ju okolo ramien, vtisla jej bozk do vlasov.

  - Nehučte po mne, láskavo!...mám už šestnásť a za tie roky sa ma napoúčala dosť moja mamka. Ale ona môže! – odpovedala mu rovnako vzdorovito, dokonca zazrel aj dve kolmé vrásky na čele.

  Také identické...také veľavravné...

  Začínali sa mu zapĺňať jednotlivé prázdne políčka v skrývačke...medajlónik, podoba...slová starého kvetinára o krásnej vnučke.

  - Toto...chceš mi...prečo si mi...prečo neviem, že...ako to...- habkal, hľadajúc tú správnu otázku, na odpoveď, ktorá mu práve v krížovke vyšla. - ...mal som predsa právo vedieť, že...všetko mohlo byť predsa inak...keby som vedel...čo i len tušil...- smolil takmer zúfalo, pomaly sa približujúc k obom, neveriacky hľadiac z matky na dcéru. Z dcéry na matku. Na obe naraz.

  - Napísala som ti to. Porušila som všetky zásady, zavrhla svoju hrdosť, prevrátila polovicu mestečka naruby, aby...som zistila...kto vlastne si...a odkiaľ...napísala som ti...to....Aj to, že nám veľmi chýbaš...nám!...- prízvukovala, už mu znova nevedomky tykajúc.

  Bella zmraštila nos. Nechápala nič z čudných viet, čo si vymieňali títo tu dospeláci. Pripadali jej však, ako nejaké absurdné pokračovanie včerajších, ešte čudnejších – medzi jej matkou a tým...jáj, skoro zabudla...

  - Mami, dolu ťa čaká ten ujo, čo ťa včera u nás hľadal. Nechcel za svet sem hore vyjsť, normálne zbledol, keď sa pozrel hore k veži. Poslal mňa... Čo mu mám teraz povedať?...že nemôžeš, lebo sa tu muchluješ s nejakým žobrákom?! – zadrela bez ohľadu na prítomných.

  Sklonil hlavu, až mu vlasy spadli do tváre a palica, o ktorú sa opieral, znovu sa roztriasla.

  - Má pravdu. Som žobrák...- pritakal dcére. -...najväčší žobrák pod slnkom. – roztrasenou rukou vytiahol z vrecka medajlónik a nechal ho skvieť sa krehký a opustený na dlani, tupo naň hľadiac. -...a stačilo tak málo, tak málo, aby sa všetky súčasti vytvárajúce ten krásny celok spojili a zažiarili a žiarili spolu aj ďalej...celé tie roky...toľko stratených rokov...nič som netušil...- pozrel na ňu a oči mu úprimne plávali v slanom, bezmocnom mori a vyplavovali bezútešnosť.

  Pohla sa k nemu.

  - Toto mi patrí...- položila mu ruku na tú jeho, ale nevzala si kúsok náhrdelníka, stisla mu svojou tú jeho.

  Roztriasol sa ešte viac, zovrel neveriacky jemnú ruku na svojej a pritlačil si ju o hruď.

  - Odjakživa. Navždy...Bella...-

  Mladá prekrútila očami.

domiceli