RUMBELLE - Katedrála snov 11. kapitola ĽADOVÁ LÁVA

Katedrála snov

11. kapitola

Ladová   láva...

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1996

   

    Podvečer v ráme historizujúceho okna podrobil oblohu sebazničujúcej, nezvratnú deštrukciu zahajujúcej skúške. Ochabnuté lúče vertikálne narezávali jej kožu a nechávali zore vyprskovať ako krv z tepien vysoko na horizont.

  Posledné, slabé svetlosivé šmuhy nezasiahnutej pokožky napĺňali svoje póry priesvitnou plazmou z ťažkého vzduchu, odsúdenou aj tak na smrť. Deň počal odumierať, mútnieť, meniť sa na temnú masu zakázaných myšlienok, tajných prianí a ešte tajomnejších snov. Noc bude patriť nepriznaným, zlodejom a ...

  Izbový interný telefón hotela sa šiel udrnčať.

  Počul, ako zvoní, ale nezaujímalo ho to. Potreboval ešte nejaký čas stáť pod ľadovou sprchou, s dlaňami nalepenými na slizké kachličky, s očami silno prižmúrenými, zubami zaťatými, aby fyzická bolesť konečne porazila tú psychickú... Nikým a ničím nerušený, nerozptyľovaný. Na vnútro to, ale nezaberalo.

  Potočil kohútikom v retro štýle. Ostré čepele vody sa stiahli do pošvy hlavice sprchy.

  Môcť tak takto zamedziť prístupu vízií... Vizualizácii. Obrazotvornosti. Obrazotvárnosti... Mäkkosti... Poddajnosti...  Oddanosti... Odovzdanosti... Vášni...

  Opäť pustil vodu. Zachránil ho telefón. Ďalšia zbytočná ľadová spŕška ho už beztak nelákala.

  - Gold! – zahučal a odtrpel nacvičené zdvorilostné frázy recepčnej. – ...ako to, že sa to nedá vyplatiť z kreditnej karty?... Kde to žijeme? V stredoveku? Mám nosiť u seba mešec s dukátmi, aby som miestnym obchodníčkom bez registračnej pokladnice ulahodil?! – vrieskal na úbohú slečnu, plniacu si len svoju oznamovaciu povinnosť.

  Tresol telefónom a trhol dverami. Potom ich opäť privrel, ale celkom nezatvoril. Kým poslíček vybehne k nemu na poschodie, stihne na seba čosi hodiť a pozhľadávať po vreckách drobáky na vyplatenie účtu.

  Klopkanie ho len naštartovalo, lebo drobných mincí stále nenahrabal dostatok.

  - Polož to niekde na stôl a čakaj! – brýzgal otočený chrbtom do dokrkvanej košele, saka aj vesty, nešetrne nimi pohadzujúc a trmácajúc všetkými vreckami a záhybmi.

  - Nepotrebujete pomoc?...Dlžím vám ju...- ozvalo sa pokojným, vľúdnym ženským hlasom.

  Ustrnul. Po obnaženom chrbte sa mu rozutekali zimomriavky z uvedomenia si, že tu stojí polonahý, v ledabolo natiahnutých nohaviciach na holom tele, ešte stále mokrý a celý červený od zlosti a...

  „Bella...“ natočil prudko hlavu dozadu, až mu pár prameňov vlasov zostalo prilepených o líce.

  V záplave krvavočervených ruží v náručí, na rovnako sfarbenom pozadí presvitajúcom spoza nej z dokorán otvoreného okna, čo jej vlasy farbilo tiež takmer do gaštanova, že by sa za namiešané odtiene nemusel hanbiť ani Tizián, stál prelud...Sen. Fatamorgána prehriateho vzduchu a jeho vnútra.

  V zmätku sa snažil narvať ruky do vyvrátených rukávov košele a trafiť koniec opaska do pracky.

  - Dovolím si tých osemnásť objednaných ruží dať do vázy, predsa len, hotelová izba nie je pivnica,... aby vám do rána vydržali, kým...- štebotala čosi, aby sa, hoci nerada, mohla odvrátiť a zamestnať sa inou činnosťou, čo by vytesnila z jej mozgu jeho vlniaci sa chrbát a mokré, polodlhé vlasy, kde-tu s tancujúcimi kvapkami ešte na svojich dvihnutých provách.

  Prestal sa namáhať s obliekaním sa... Vzdal to... Svedomie, výčitky, morálne zásady, zdržanlivosť...

   Košeľa skĺzla na zem.

   Izba stíchla.

   Prestala sa hrať s ružami vo váze. Vzdala to... Svedomie, výčitky, morálne zásady, zdržanlivosť...

  Prižmúrila oči. Odstúpila krok od stola. Zvláštny pocit, keď „cúvanie“ vlastne zaháji cestu k niečomu... K niekomu. Niekam... 

  Stál pár centimetrov od nej. Za ňou...Cítila, ako dýcha.  Hruď sa mu dvíhala a klesala, nozdry chveli, dolu krkom definitívne viditeľne prešiel práve prehltnutý zákaz...

  Dvihol ruky, ešte predsa len na okamih zaváhal, kým  všetkých desať prstov pomaličky vnoril do jej vlasov a nechal ich klesnúť až ku dnu, do jemného piesku husej kože jej šije, sťahujúc tým smerom svoju tvár.

  - Bella...- zašepkal niekoľkokrát, odstaviac zrak z vnímania a zosilniac, zámerne, pozíciu ostatných zmyslov...

  Možno aj chcela čosi namietnuť. Len pootvorila ústa.

  Nepočkali, kým umrie za oknom sivý deň a skryje ich blahosklonná čierna noc.

  Tento čas   bude patriť aj tak červenej...krvavočervenej...

  Ružiam, západu slnka, perám, žene a svitaniu...

  ... bude patriť nepriznaným, zlodejom a ...IM.

domiceli