RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
4. kapitola
Ver...
( ...nejaký čas predtým...)
Chlad sa rozpíjal po tenučkých štruktúrach
tkanív látky a túlil sa smilne ku koži v snahe vysať z nej
teplo. Sedel obďaleč s rukami i nohami prekríženými pred sebou ako
v zákaze, čo si prísne nariadil a díval sa, ako ju triaška postupne
premáha a budí. Mykalo mu celým telom, tak rád by si to s tým hnusným chlípnym chladom vymenil...Tak veľmi mu závidel, aj tú nenávisť, ktorú
k nemu postihnutí cítia.
Zima
je niekedy dobrým sluhom, ktorý dokáže stimulovať telo, aby sa striaslo,
naskočilo a zvládlo krízovú situáciu aj samo. Dobrým, ale vtieravým.
Skrátka: závideniahodným...
Mohol ňou trmácať, trieť ju, aj prikrývať
a ohrievať, tisnúť k sebe, s výhovorkou, že sa ju pokúša iba
oživiť, ale šok, čo by z tohto počinu mohla zažiť, zúfalstvo, čo by sa jej
iste zračilo v dúhovkách, ktoré by celé potiahli rozšírené čierne
zreničky, radšej neriskoval. Ich vzťah sa zatiaľ nedal nazvať ani krehkým na
takýto „dôverný“ menéver.
Viečka sa jej rozochveli. Prskla, až sa telo ohlo do oblúka odlepiac sa lopatkami
z tvrdého podložia a kleslo späť. Nachýlila spomalene, ešte nie
celkom pri sile hlavu jeho smerom a za vlhkom polepenými mihalnicami začala sa jej črtať
dobre známa silueta.
Ani netušil, ako rada ho znovu vidí, namiesto
nejakého toho nebeského anjelského chóru.
Prečítajúc si jej tajnú myšlienku za plachým
úsmevom, neveriacky zažmurkal a poobzeral sa okolo seba, až posledné, ešte
stále neuschnuté kvapky zo zvlnených vlasov vyprskli a dopadli na slnkom vyžiarenú
skalu.
- Ďakujem. Je to od vás milé, že ste ma
zachránili pred utopením... – zašepkala stlmeným hlasom, kým sa rozkašľala
a vydlávila zvyšky vody.
Trhol hlavou dozadu a opäť ho čosi
nutkalo priskočiť, mozog však vymyslel vlastný scenár a priniesol mu iné
slová na jazyk zaregistrujúc, že sa už načiahol smerom k nej.
- Si priveľmi domýšľavá, drahá. Mne šlo
iba...- načiahol sa za kvetom stále zakliesneným medzi jej uchom a zlepenými vlasmi
a vytrhol ho odtiaľ sebecky si ho pritlačiac k hrudi. – Mal som
záujem iba o ten kvet!... Je...povedzme dosť vzácny. Chýbal by mi...v
záhrade...v mojom majetku...- habkal nedôverčivo, mykajúc nozdrami
a prirýchlo žmurkal na všetko dookola, len aby sa vyhol jej pohľadu.
Usmiala sa
detinským výhovorkám, ale vážne prikývla.
- Ďakujem vám za záchranu toho
kvietka...naozaj by ho bola veľká škoda. – pritakala mu poslušne, zviechala sa
do polosedu, schytila svoje vodou naliate vlasy a žmýkala z nich celé
prúdy, zúfalo sa obzerajúc po katastrofálnom celkovom stave, v akom sa
práve ako „dáma“ ocitla.
Sledoval, ako sa márne pokúša zbaviť sa
vody a ani ho nenapadlo pomôcť jej kúzlom, napriek tomu, že už začínala aj
prskať z nachladnutia. Polepené šaty boli také neodolateľne príťažlivé.
- Myslel som si, že žartuješ o tom, že nevieš
plávať. Kto už dnes nevie plávať?! – hrdo zdvihol hlavu, hoci aj za svoje
schopnosti v tejto oblasti vďačil iba mágii.
- Dáma nemusí vedieť plávať...učí sa vyšívať,
tancovať, spievať, jazdiť na koni a aranžovať kvety...- dala sa do hrdej
obhajoby svojho spoločenského zaradenia, ale jeho tvár sa menila pri každom
z vymenovaného na čoraz zmraštenejšiu a nevľúdnejšiu, tak radšej
stíchla a starostlivosť o deti a vedenie domácnosti už radšej
ani nespomenula.
- Samé nepodstatné hlúposti! S takými
ničotnosťami by si mi veru život nezachránila! Navyše, ty nie si dáma, ty si
obyčajná slúžka! Moja slúžka!... a moje slúžky budú ovládať
plávanie!...som sa rozhodol...z moci mi prislúchajúcej, ktorej sa každý musí
podvoliť! Každá...– spurne sa ozval so svojou sebeckou teóriou.
Otvorila zúfalo ústa. Snáď ju nechce
donútiť, aby sa znova namočila do tej odpornej ľadovej vody, čo by už svojou
teplotou dokázala spôsobiť smrť slabšiemu jedincovi.
- Presne tak, drahá...! - prečítal si jej
myšlienky z doširoka otvorených očí. – Buď tam vlezieš dobrovoľne, alebo
ťa tam zas s radosťou postrčím! – zašibrinkoval spokojne dlhými prstami. -
Tak?! Ako si sa rozhodla?...- vstal a založil ruky na hrudi.
- Je ľadová! – zazúfala si.
- Nie je! - mykol párkrát rukou a nad
hladinou sa zdvihol jemný opar, ktorý naznačoval, že voda sa ohriala, ako
v kadi pred kúpeľom.
- Je hlboká...-
- Sotva...- pozrel sa na ňu pozorne. - ...pod
prsia...po prsia, nad prsia...tak nejak...- zrozpačitel z toľkých
premeriavaní.
- V šatách sa nedá kúpať...- skúsila
a objala si rýchlo mokré ramená radšej rukami, tušiac, že je schopný ju tu
v okamžiku z nich vyzliecť. Donaha.
Poošíval sa. Potuteľne usmial, čo neznačilo
nič dobré a v tom okamihu tam stála v krátkej spodnej košieľke
a čipkovaných spodných nohaviciach so saténovými stužkami na krajkách pod
kolenami, s vlasmi vyčesanými vysoko do drdola.
- Vraj najnovší model, priamo
z Paríža...- vystrúhal kráľovskú poklonu.
Nezmohla sa chvíľu na slovo. Spravila krok
smerom k nemu, čo najďalej od vody a otočila sa jazeru čelom. Ukázala
naň roztraseným prstom, potom ho zas nešťastne stiahla a pozrela rovnako
na jeho ostrý profil, či to naozaj myslí vážne.
- Bojím sa...- priznala úprimne
a v kútikoch očí sa jej zaleskli slzy.
Pozrel na ňu naoko pohŕdavo zvrchu
a zamračil sa. V duchu ju však hladil po líci a snažil sa
upokojiť.
- Tým si mala začať...ale moje slúžky sa
nebudú báť ničoho! A navyše, som tu predsa ja! Nezachránil som ťa už?! –
prísne vysvetľoval s rukami radšej zakvačenými za chrbtom, aby ich niečo
nežné nenapadlo, bez rozmyslenia a dôkladného uváženia.
Záporne zakývala hlavou.
- Zachraňovali ste iba ten kvietok... –
skúsila oponovať a bradou naznačila smer ku gombíku na košeli, kam ho
zabodol.
- A dosť! Nechcem už počuť nijaké
výhovorky. Práš okamžite do tej sprostej vody, lebo sa nahnevám a potom
budem vskutku zlý! ...Počítam do troch a nech už si aj pri mne! –
odpovedal jej podráždene, že ho prekukla a plavne skočil šípku do jazera,
vynoriac sa skoro až v jeho strede a opäť sa približoval
k roztrasenej kráske na brehu, belšej, ako prádlo, v ktorom tu
polonahá stála.
Zhlboka sa nadýchla a spravila krok
vpred. Potom druhý, tretí...omočiac špičku nohy odľahlo jej, pretože neklamal,
jej teplota pripomenula skôr príjemný kúpeľ, než tortúru s učením sa
plávať, ale nečakala, že ju za členok zákerne, nečakane stiahne a nechá
vynoriť sa, až na poslednú chvíľu, ako kliešťa prisatú o jeho krk.
- Zvláštna technika...- zachrčal, prevrátil
ju radšej nešetrne na brucho, aby ho náhodou tiež neutopila a hoci sa
metala, nekompromisne narovnal jej nohy i ruky a s dlaňami nad
pupkom skúsil komentovať svoj stále odmietaný výučbový program.
Cítiac, že je dostatočne silný, aby ju
udržal, upokojila sa trochu a skúsila aj počúvať, hoci zuby jej stále
drkotali strachom a oči radšej ani neotvárala.
- Sústreď sa, konečne! – prikázal. - ...a len
počúvaj. Počúvaj to šumenie, ten pokoj, vnímaj tú mokrú silu ...Musíš si veriť.
A musíš jej veriť. Voda je strašný živel, ak ju necháš, aby ťa ovládla,
pokorila, porazila, ale ak sa jej prispôsobíš, ak jej pôjdeš, povedzme to
umelecky: po srsti, bude ťa sama unášať
a hojdať a držať nad hladinou, ako v najnežnejšom náručí...- nechal
sa skoro uniesť aj sám vlastnými slovami.
V pedagogickom pôsobení ho na tejto
štácii čakala ešte riadne dlhá, mokrá a dosť bolestivá cesta.
Už bol celý dokopaný a došpliechaný,
ale jej uši zostávali hluché, paže nemotorné. Samej jej bolo divné, koľko
trpezlivosti s ňou má. ...a že ešte nie je za trest, za svoju nešikovnosť,
premenená na nejakú tú ohavnú potvoru...Snažila sa. Zo všetkých síl, aby mu
urobila radosť, ale nešlo to tak rýchlo, ako zrejme chcel.
Nechcel. Vyžíval sa v tom, ako opäť
a opäť musel ju za brucho dvíhať späť k hladine, nútiť jej jemné
dlane odsúvať masy vody tesne nad povrchom a nohy vykrúcať sa do polôh,
ktoré sa jej zdali také nevhodné a vulgárne, že sa červenala až po špičky
uší.
Poddala sa. Kašľala na to, že je vody už
plná, že ju oči štípu a prsty ma dočista rozmočené. Skúšala opakovať si
v duchu jeho slová a ono to začínalo fungovať.
Smutne sa díval, ako sa mu nakoniec vzďaľuje.
Naozaj, už necítila jeho drsné, trochu
tvrdé a nekompromisné dlane po celom tele, ale predsa vnímala, že je
„v náručí“. V poddajnom, mäkkom náručí vody, ktorá ju hojdá
a kolíše a unáša...späť k učiteľovi, sediacom už zas trochu
sklamane na brehu, len s nohou namočenou ešte v príjemne teplej
hladine.
- Vskutku pekné prsia, drahá...- zašepkal
a napravil si kvietok na hrudi.
Sotva sa stihla nadýchnuť, klesla radšej
pod hladinu až po bradu, uvedomiac si až teraz, že tak, ako tenká, vodou
spriesvitnená látka na jeho hodvábnej košeli jasne odhaľuje každý záhyb svalu, tak zrejme jej tenká košieľka takto
dôkladne odhaľuje jej telo...Zrozpačitela, či vôbec vyjde z vody.
Smial sa na plné hrdlo.
Vstal.
- Hovoril som o štýle plávania, ktorý si
práve, vďaka mne, samozrejme, zvládla. Si celkom dobrá žiačka, len trochu
roztržitá...- žmurkol. - ...a prestaň si láskavo domýšľať! – vypol posmešne
hruď a potriasol ňou. - Odchádzam,
drahá. Šaty máš tam. Suché...ako ty. – ukázal bokom na vyvýšenú skalu
a kým tam obrátila pohľad a stihla sa uraziť necitlivým slovám na svoju adresu, bol preč.
Voda v jazere opäť zľadovatela, radšej
sa rýchlo pohla k brehu.
Vypla sa a obzerala si samú seba
v zvrškoch úplne prilepených o nahé telo pod nimi, ešte ich
uhládzajúc a pritláčajúc o mokré telo.
„Pekné prsia“ usmiala sa sama nad sebou
a svojou ženskou márnivosťou a už sa nerozpakovala vyzliecť si priamo
tu oba mokré kusy a až potom vykročiť k svojim suchým šatám.
Klamal.
Neodišiel.
...a neľutoval.
domiceli
zo začiatku sa mi tento fanfik zdal taký drsný, temný, taký hororový...ale teraz sa už nezdá :) krásne opísaná hodina plávania, aj s tými podpichovaniami, a jeho skrytými chlapskými túžbami, iróniou, dvojzmyslami :) super :) ...už mám ako taký prehľad čo sa deje :)
OdpovedaťOdstrániť