RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 1. kapitola ...ZMYSLY

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

1. kapitola

...zmysly

    Každé našliapnutie je drsne zmnožené vlhkou ozvenou. Každé zachádza až za nechty, čo opatrne matkajú po slizkých stenách a zodraté brušká prstov márne prosia o zľutovanie. Oči už pomaly privykajú na tmu, prestávajú slziť z prílišného otvárania, aj tak je to úplne zbytočné. 

  Toto je podzemie. Hlboké, temné, studené podzemie...

... dych sa splytčuje, podchladené telo pristupuje na úsporný režim. Spomaľuje, nanáša na kožu tú husiu, aby sa zúfalo pokúsilo zachovať na horšie časy, ktoré úzkostlivo predvída, nejaké tie zvyšky tepla. Všetko sa míňa priveľmi rýchlo.

  Zastavuje. Usmieva sa pochabo, snáď z posledných síl nad nápadom prižmúriť viečka, aby sa ostatné zmysly zmobilizovali.

  Čuch...nič, cítiť pleseň zmiešanú s výparmi stuchnutej podzemnej vody a vlhký chlad...

  Sluch...iba kvapkanie zovšadiaľ presakujúcej tekutiny, drolené kamienky pod nohami...

  Hmat...zodraté brušká prstov bolia a odmietajú s mozgom spolupracovať.

 Chuť...naprázdno pregĺga. Už si ani žalúdok nespomína, kedy naposledy prijímal a spracovával nejakú potravu...

  Zrak...nemá najmenšiu nádej...

  V jednom okamihu sa obracia späť, ale uvedomenie si, koľko už kráča, vracia ju pôvodným smerom.  

  Kam...?! 

  Šiesty zmysel slabúčko nabáda...vpred. Len vpred...

  Pozorne sleduje jej pohyb v hladine jazierka v strede dlážky obrovskej dvorany a stále váha. Čo ak to nevyjde?! Čo ak to bola len ilúzia, že...čo ak ho čaká zas len sklamanie. Ďalšie sklamanie. Čo ak ona...

  Za jeho chrbtom sa ozýva nervózne poklopkávanie nechtov o drevo opierky.

  - Zdá sa ti stále málo vyčerpaná? ...alebo chceš, aby nám zdochla skôr, ako ju vôbec vyskúšaš?!  - ozve sa znudene krásna žena v honosnom rúchu a pohodlne sa oprie o zamatovú vypchávku svojho trónu.

  Jej slová sa mu ako harpúna zabodnú zozadu do tela. Cíti ako ho má v hrsti, ťahá za pavučinové siete svojich podlých úmyslov. Nemal by cítiť bolesť. Nikdy ju necítil, ale dnes nedochádza k šoku a tým následne k nástupu blahodarného stlmenia vnímania bolesti. Jej slová ho bolia. Predsa len bolia. Priveľmi bolia.

  Musí sa ovládnuť. Musí to vydržať. Musí...kvôli nej...

  Spomalene, akoby chcel prekabátiť čas si kvokne nižšie a zahľadí sa pozorne pod seba.

  Voda sa pokojne prelieva, šumí a mizne dostratena, otvorená len na kúsok, aby videl...

  Prikladá postupne brušká prstov na hladinu na jedno miesto, stlmeným dychom eliminujúc aspoň navonok triašku, ktorá sa ho zmocňuje a jedovato pozrúc na ženu na tróne postupne ich otvára do strán, až sa mu takmer dlaň dotkne tekutiny a pomaly sa stráca v jemnom opare, čo pláva nad ňou.

  - Konečne si sa rozhýbal! – prekrúca očami vznešená žena v pozadí, akoby nehmotne sa vztýči a v blesku okamihu presunie k jazierku, čo práve začína po okrajoch bublať. – A nie, že ju budeš šetriť! Pravidlá sú stanovené jasne, drahý! – namieri prsty nad jeho hánky a pritlačí mu neviditeľným tlakom dlaň o roztrasenú hladinu.

  Okolo nej to zasyčí a jeho zohavená tvár sa ešte viac zmraští od nečakanej prudkej bolesti.

  - Teraz sa ukáž! – povýšenecky jačí príkaz.

   Tlak na chvíľu povolí a žena sa rozosmeje na plné hrdlo. – Čím ďalej, tým si mi odpornejší! Keby si sa aspoň ráčil pretvarovať, že ti na výsledku nezáleží, že je to len hra ...Je mi z teba normálne na vracanie! ...Už ani trochu tej zábavy mi nevieš dopriať?!...- pohŕdavo si ho premeriava sýtozelenými očami plnými nenávisti.

  Nie, drahý! S tebou som ešte ani zďaleka neskončila! Raz áno, raz určite...ale ešte ťa čaká kruté mučenie! Ešte si odžiješ krušné chvíľky v mojej prítomnosti! Ešte ti ukážem, kto som! – žmúri oči a on vie, čo mu vraví...vie čítať myšlienky všetkých zvierat na svete...Tohto netvora v ženskom tele nevynímajúc. 

  Ona vie, že vie a o to viac ju to teší.

  „Fyzická bolesť je nič pred tou skutočnou....tou, ktorú ti doprajem!  Duševnou. Pred tou, ktorá roztrhá srdce na tisícky kúskov a ja ich po jednom budem páliť a melniť ich popol medzi prstami a dívať sa, ako sa ti strach z blížiacej sa definitívnej  smrti bude odzrkadľovať v zreničkách a kresliť vrásky ako švihy bičom cez čelo...A ten pocit, že ani tvoja moc a nesmrteľnosť ju nedokážu už zachrániť si budem vychutnávať ešte dlho potom, čo zlomený zaplačeš nad vlastným osudom!...a jej hrobom...ak jej ovšem nejaký doprajem...“

  Sánka sa mu triasla, ale tušil, že nateraz nemôže urobiť viac, ako to, že zabránil jej predčasnej smrti malým podvodom...snáď mu naň nepríde.

  Mýli sa...

  Mýlil sa a zaplatia za to obaja.

domiceli