Mr. Gold´s Au pair
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá XI
kapitola 112
Podzemie
Prievan prinášal potuchlinu až k dverám
a ponúkal ju okoloidúcim. Každý obchádzal vchod veľkým oblúkom
s nedôverou hľadiac do odcerujúcej sa ošumelej omietky, od ktorej sa dal
očakávať nečakaný bungee-jumping, bonusovo tu bol aj ten už takmer viditeľný smrad.
Policajné pásky roztrhala nepriazeň počasia
a provizórne pritlčené drevá potichu rozožierali ryšavé klince melniac
z nich triesky, ktoré potom chrupčali pod podrážkami. Stačilo ich uvoľniť
len pár.
Až
dnu, v príšerí polorozpadnutej budovy sa zamyslel, prečo toto všetko podstupuje, keď
je čarodejník...
Tá hra na reálny život človeka mu zrejme
začína prerastať cez hlavu. Raz si nie je istý či ju má prihorúcu
a následne zas má pocit, že koná s chladnou hlavou, ale skôr reálne
chladnou, akú ju raz bude mať...akú by ju raz mal, keby je obyčajným
smrteľníkom a ocitol by sa v márnici. Obe polohy hlavy boli na figu.
Nepoužiteľné. Nad jej momentálnym rozpoložením sa radšej ani nezamýšľal.
Rozhodol sa. Je tu.
Ale do budúcnosti, ako suchý tréning na
ťažšie životné obdobia to zas nemuselo byť zlé, skúsiť to vydržať ako obyčajný
človek. Odvykol si od toho primitívneho pojmu.
Klesanie mu paradoxne zdvíhalo žalúdok
a puch bol čoraz neznesiteľnejší, napriek chladu, s ktorým sa miešal.
Stroj výťahu zarachotil, zaškrípal. Len ťažko
šli otvoriť bočné pletivové dvierka a tma orientáciu len zhoršovala.
Čas na prvé kúzlo.
Zasvietil. Nie celkom, len, aby on videl, po
čom šliape, okolo čoho ide a kam...
Štipľavý pavzduch sa miešal so syčaním
a chrčaním vychádzajúcim kdesi z útrob ešte o niekoľko podlaží
nižšie.
Vzal do ruky kus tehly, čo tu ležala
zaprášená celé roky a spustil dolu do jamy, z ktorej vychádzal zápach
s chladom.. Chvíľu bolo ticho, potom duto dopadla.
Bola tam. Pod tehlou.
Premiestnil sa na jej úroveň a cestou
zažínal ďalšie a ďalšie svetielka.
Bola prihlboko.
Pred
ním ležala hora rozkladajúceho sa mäsa. Páchlo hnilobou, plesňou a výkalmi.
Žalostný pohľad, ale ľutovať ju nemal v úmysle.
Ale kvôli možnej komunikačnej bariére ju
premenil predsa len radšej na človeka.
Nevydalo.
Pri jeho nohách ležala troska so sotva
badateľnou ľudskou konštrukciou. Špinavá, zničená, úbohá. Iba sekundu pred
úplným zošalením.
- Prepáč, drahá, že ruším tvoju komornú
atmosféru... - ako dirigent pohol rukami
narážajúc metaforou na nízke stropy, chlad a prítmie jej pivnice. – Asi ti
je nevoľno, ostatne, je to logické, keď si vo väzení... – viedol chvíľu sám so
sebou duchaplný monológ.
Pootvorila viečka.
- Ty?! Prišiel si ma zabiť?...Osobne?!...Nestačilo
poslať smrtku s kosou? – zašepkala nespoznávajúc už dlho nepoužitý vlastný
hlas.
- Zbláznila si sa? Pri tvojom objeme by si
chudera musela dorobiť papiere na kombajn! A to chvíľu trvá. – fúkol do
jej chlpov na hlave a vyplašil
v nich ubytovaný hmyz.
- Asi ťa sklamem, neviem, či to stihne, lebo
môj život už visí na vlásku... – zaprotestovala.
- Iba život vší visí na vlásku, drahá. –
rozpučil jednu z nich. - Ty si drak. To by fyzicky nešlo, prepáč...Draky
nemôžu skapať kedy sa im zachce. A navyše, podľa mňa vyzeráš čím ďalej, tým
lepšie...- spustil, ako vždy ironicky.
- ...a čím bližšie tým horšie. – doplnila namiesto
neho sebakriticky.
Očividne, roky samoty jej neubrali na
sarkazme ani britkých odpovediach.
Zasmial sa pobavene. Teraz ju spoznával.
- Čo mi vyvedieš tentokrát ? – spomenula si
na minulosť.
- Vyvediem?! – spýtal sa prekvapený. –
Doplnila si si nebodaj vzdelanie?! Vieš čítať myšlienky?!...Uhádla si ! ...Vyvediem
teba...z tohto labyrintu! – potešil sa, že k dohode možno dospeje dosť
rýchlo.
- Ale? ...Čo sa zmenilo?! Veď naposledy si
vyhlásil, že pre mňa nepohneš už ani prstom! Leda by bol na spúšti... –
odcitovala ich poslednú rozlúčku.
Nechcel si to priznať, ale chýbala mu. Ich
večné žabo-myšie vojny v časoch, keď ešte boli doma v Začarovanom
lese a jediným problémom bolo ráno vstať po prehýrenej noci a dokázať
zas svetu svoju moc...
- Popravde, ani sa mi sem veľmi nechcelo ísť,
ale keď som si predstavil, akú radosť by si mala, keby som neprišiel, tak som
sa rozhodol...že idem. - rozhovoril sa.
- Chápem, nikdy si ma nemohol vystáť. –
zhodnotila jeho milý príhovor.
- Presne! Ani teraz nemôžem, ak dovolíš, tak
si sadnem. – zmraštil nozdry, oprášil kameň a sadol si oproti nej.
To ju donútilo sa trochu nadvihnúť, ale
vzdala to. Praskla so sebou späť do prachu a nozdrami odfúkla piesok. Zabudla,
že teraz už chvíľu nie je drak. Inštinkty sú svine pamätlivé.
- Spadla si, drahá? – tváril sa, že sa
zaujíma, ale díval sa na svoju manžetu s briliantovým gombíkom.
- Nie! Zaútočila som na Podlahu! – odvrkla
a radšej si predsa len sadla, skôr posúvaná jeho vôľou, ako vlastnými
schopnosťami.
-
Dovolím si podotknúť, že na smrť máš ešte čas. A nemusíš z nej mať
strach. Toľko ľudí som už zabil, toľko ich pod mojimi rukami zomrelo...- pozrel
si na zvrásnené dlane a pomykal prstami. - ...a nepamätám sa, že by sa
niekto z nich potom sťažoval. Dúfam, že aj teba v pekle prijmú s takou veľkou
láskou, s akou ťa tam pošlem!... Raz. Celkom určite...- precedil pomedzi
zuby.
- Si zver ! Zabúdaš, že sa zhováraš so
ženou...mal by si ma ako pravý gentlemen zahŕňať komplimentmi...- fikla
strojene.
- Nuž, niektoré ženy treba zahrnúť láskou,
iné kvetmi a ďalšie hlinou! – vybľafol necitlivo.
Tentokrát sa jej v kútiku vráskavého oka
zjavila kvapôčka slzy. Skutočná.
- Nemohol by si mi, aspoň, niekedy...aspoň
raz v živote...povedať...niečo pekné?- zaprosíkala.
- Ale samozrejme, drahá...- nahol sa nad ňu .
– Keď sa pozriem to tvojich veľkých očí, vidím v nich čosi úžasné...-
zašepkal s erotickým podfarbením.
- Ččo...oo...? - zašemotila dojato.
- Seba ! – vyštekol.
Zahryzol si do jazyka. Asi to prehnal.
Kedysi by ju takáto poznámka neurazila. Vôbec
by na ňu nereagovala, prípadne trochu ostro.
Teraz...
Roky samoty a odlúčenia od celého sveta
ju asi predsa len zlomili.
Na malú
chvíľu ho jej prišlo ľúto.
-
...všetko je preč! Kde nájdem krásu? Bohatstvo?... Kde nájdem lásku? ...- šemotila
plačlivo.
-
V slovníku drahá. –
neodpustil si poznámku.
-
...nič mi nevychádza ! –
pokračovala, akoby sama pre seba.
-
A skúšala si klystír? – nahol
sa až k nej, ale hneď sa radšej oddialil.
- Ty neprestaneš rýpať, kým nenarazíš na
črevá?! – vyštekla zúfalo a zachytila ho jednou rukou za zápästie.
Bola to ona. Nebola ešte celkom zlomená.
- Nepreháňaj ! – osopil sa na ňu. -
A koniec koncov, zápcha môže byť len dočasná...- pokračoval vo zvolenej
humusnej terminológii, predpokladajúc, že tak mu najlepšie porozumie. – Spadnúť
až na dno a spoznať tvrdú realitu ešte neznamená, že sa vzdáš! Treba sa
vzchopiť a snažiť sa presadiť ! – dodával jej guráž, lebo potreboval silnú
ženu, nie ufňukaného draka.
- ...leda by si mi priniesol kvetináč!... Veď
sa na mňa pozri ! – zapišťala nešťastne a nadvihla ruky obalené
franforcami šiat nad zachumlené, zavšivavené vlasy.
- Ak sa neprestaneš ľutovať, prinesiem ti
akurát tak granát ! Z toho budeš celááá preč! Dočerta ! – začínal strácať
trpezlivosť. – Zabúdaš, že patríš najväčšiemu čarodejníkovi v celom známom
svete ? Aj v priľahlých...! - ješitne sa megalomansky pochválil
a doložil skromne... – Keď som bol malý, bol som fakt namyslený. Ale teraz
už nemám chybu! -
Pokýval párkrát rukou. Jaskyňa sa
rozsvietila, rozžiarila a po opadnutí trblietok pred ním stála konečne vo
svojej niekdajšej...no, povedzme...Nie, nepovieme. Pred ním stála ako kedysi.
Hrdá, vystretá, výstredná a namyslená.
Maleficent.
- Odchádzame drahá...- ponúkol jej rameno
a pokúsil sa o úsmev. – Dostaneš šancu preraziť! – načrtol budúcnosť.
- Niekomu čeľusť?! – spýtala sa naivne.
Prekrútil očami.
domiceli
asi bolo Goldovi/Rumplovi smutno keď si išiel zachrániť dávnu priateĽku dokonca kúzlami... ale nepáči sa mi že robí napriek Belle, veď keď ho ľúbi a on ju... mal by predsa respektovat to ze nechce cary... ale zas je to Rumpel a Rumpel je proste Rumpel :) krásne hlody ste zakonponovali do kapitolky :)) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťno dosť by som si priala aby naša krásna dračia Maleficent zaútočila na Podlahu :D ale nie, nechajme ju žiť ...úplne najlepšia veta: "potreboval silnú ženu" ...Rumpel, najmocnejší čarodejník potreboval ženu...silnú...tlieskam Zuzi
OdpovedaťOdstrániťSkade ty vymetáš hlášky? Tuším podľa tvojich vtipob z ff niekto pridáva každý druhý obrazok na fb ;) inak je to super, finiš o čeľusti ako naschvál :)
OdpovedaťOdstrániť