Mr. Gold´s Au Pair... 2. kapitola PODZEMIE

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XI

kapitola 112

Podzemie

   Prievan prinášal potuchlinu až k dverám a ponúkal ju okoloidúcim. Každý obchádzal vchod veľkým oblúkom s nedôverou hľadiac do odcerujúcej sa ošumelej omietky, od ktorej sa dal očakávať nečakaný bungee-jumping, bonusovo tu bol aj  ten už takmer viditeľný smrad.

  Policajné pásky roztrhala nepriazeň počasia a provizórne pritlčené drevá potichu rozožierali ryšavé klince melniac z nich triesky, ktoré potom chrupčali pod podrážkami. Stačilo ich uvoľniť len pár.

  Až  dnu, v príšerí polorozpadnutej budovy  sa zamyslel, prečo toto všetko podstupuje, keď je čarodejník...

  Tá hra na reálny život človeka mu zrejme začína prerastať cez hlavu. Raz si nie je istý či ju má prihorúcu a následne zas má pocit, že koná s chladnou hlavou, ale skôr reálne chladnou, akú ju raz bude mať...akú by ju raz mal, keby je obyčajným smrteľníkom a ocitol by sa v márnici. Obe polohy hlavy boli na figu. Nepoužiteľné. Nad jej momentálnym  rozpoložením sa radšej ani nezamýšľal. Rozhodol sa. Je tu.

  Ale do budúcnosti, ako suchý tréning na ťažšie životné obdobia to zas nemuselo byť zlé, skúsiť to vydržať ako obyčajný človek. Odvykol si od toho primitívneho pojmu.

  Klesanie mu paradoxne zdvíhalo žalúdok a puch bol čoraz neznesiteľnejší, napriek chladu, s ktorým sa miešal.

  Stroj výťahu zarachotil, zaškrípal. Len ťažko šli otvoriť bočné pletivové dvierka a tma orientáciu len zhoršovala.

  Čas na prvé kúzlo.

  Zasvietil. Nie celkom, len, aby on videl, po čom šliape, okolo čoho ide a kam...

  Štipľavý pavzduch sa miešal so syčaním a chrčaním vychádzajúcim kdesi z útrob ešte o niekoľko podlaží nižšie.

  Vzal do ruky kus tehly, čo tu ležala zaprášená celé roky a spustil dolu do jamy, z ktorej vychádzal zápach s chladom.. Chvíľu bolo ticho, potom duto dopadla.

  Bola tam. Pod tehlou.

  Premiestnil sa na jej úroveň a cestou zažínal ďalšie a  ďalšie svetielka.

  Bola prihlboko.

    Pred ním ležala hora rozkladajúceho sa mäsa. Páchlo hnilobou, plesňou a výkalmi. Žalostný pohľad, ale ľutovať ju nemal v úmysle.

  Ale kvôli možnej komunikačnej bariére ju premenil predsa len radšej na človeka.

  Nevydalo.

  Pri jeho nohách ležala troska so sotva badateľnou ľudskou konštrukciou. Špinavá, zničená, úbohá. Iba sekundu pred úplným zošalením.

 - Prepáč, drahá, že ruším tvoju komornú atmosféru... - ako dirigent  pohol rukami narážajúc metaforou na nízke stropy, chlad a prítmie jej pivnice. – Asi ti je nevoľno, ostatne, je to logické, keď si vo väzení... – viedol chvíľu sám so sebou duchaplný monológ.

  Pootvorila viečka.

  - Ty?! Prišiel si ma zabiť?...Osobne?!...Nestačilo poslať smrtku s kosou? – zašepkala nespoznávajúc už dlho nepoužitý vlastný hlas.

  - Zbláznila si sa? Pri tvojom objeme by si chudera musela dorobiť papiere na kombajn! A to chvíľu trvá. – fúkol do jej chlpov na hlave a vyplašil  v nich ubytovaný hmyz.

  - Asi ťa sklamem, neviem, či to stihne, lebo môj život už visí na vlásku... – zaprotestovala.

  - Iba život vší visí na vlásku, drahá. – rozpučil jednu z nich. - Ty si drak. To by fyzicky nešlo, prepáč...Draky nemôžu skapať kedy sa im zachce. A navyše, podľa mňa vyzeráš čím ďalej, tým lepšie...-  spustil, ako vždy ironicky.

  - ...a čím bližšie tým horšie. – doplnila namiesto neho sebakriticky.

  Očividne, roky samoty jej neubrali na sarkazme ani britkých odpovediach.

  Zasmial sa pobavene. Teraz ju spoznával.

  - Čo mi vyvedieš tentokrát ? – spomenula si na minulosť.

  - Vyvediem?! – spýtal sa prekvapený. – Doplnila si si nebodaj vzdelanie?! Vieš čítať myšlienky?!...Uhádla si ! ...Vyvediem teba...z tohto labyrintu! – potešil sa, že k dohode možno dospeje dosť rýchlo.

  - Ale? ...Čo sa zmenilo?! Veď naposledy si vyhlásil, že pre mňa nepohneš už ani prstom! Leda by bol na spúšti... – odcitovala ich poslednú rozlúčku.

 Nechcel si to priznať, ale chýbala mu. Ich večné žabo-myšie vojny v časoch, keď ešte boli doma v Začarovanom lese a jediným problémom bolo ráno vstať po prehýrenej noci a dokázať zas svetu svoju moc...

  - Popravde, ani sa mi sem veľmi nechcelo ísť, ale keď som si predstavil, akú radosť by si mala, keby som neprišiel, tak som sa rozhodol...že idem. - rozhovoril sa.

  - Chápem, nikdy si ma nemohol vystáť. – zhodnotila jeho milý príhovor.

  - Presne! Ani teraz nemôžem, ak dovolíš, tak si sadnem. – zmraštil nozdry, oprášil kameň a sadol si oproti nej.

  To ju donútilo sa trochu nadvihnúť, ale vzdala to. Praskla so sebou späť do prachu a nozdrami odfúkla piesok. Zabudla, že teraz už chvíľu nie je drak. Inštinkty sú svine pamätlivé.

  - Spadla si, drahá? – tváril sa, že sa zaujíma, ale díval sa na svoju manžetu s briliantovým gombíkom.

  - Nie! Zaútočila som na Podlahu! – odvrkla a radšej si predsa len sadla, skôr posúvaná jeho vôľou, ako vlastnými schopnosťami.

- Dovolím si podotknúť, že na smrť máš ešte čas. A nemusíš z nej mať strach. Toľko ľudí som už zabil, toľko ich pod mojimi rukami zomrelo...- pozrel si na zvrásnené dlane a pomykal prstami. - ...a nepamätám sa, že by sa niekto z nich potom sťažoval. Dúfam, že aj teba  v pekle prijmú s takou veľkou láskou, s akou ťa tam pošlem!... Raz. Celkom určite...- precedil pomedzi zuby.

  - Si zver ! Zabúdaš, že sa zhováraš so ženou...mal by si ma ako pravý gentlemen zahŕňať komplimentmi...- fikla strojene.

  - Nuž, niektoré ženy treba zahrnúť láskou, iné kvetmi a ďalšie hlinou! – vybľafol necitlivo.

  Tentokrát sa jej v kútiku vráskavého oka zjavila kvapôčka slzy. Skutočná.

  - Nemohol by si mi, aspoň, niekedy...aspoň raz v živote...povedať...niečo pekné?- zaprosíkala.

  - Ale samozrejme, drahá...- nahol sa nad ňu . – Keď sa pozriem to tvojich veľkých očí, vidím v nich čosi úžasné...- zašepkal s erotickým podfarbením.

  - Ččo...oo...? -  zašemotila dojato.

  - Seba ! – vyštekol.

  Zahryzol si do jazyka. Asi to prehnal.

  Kedysi by ju takáto poznámka neurazila. Vôbec by na ňu nereagovala, prípadne trochu ostro.

  Teraz...

  Roky samoty a odlúčenia od celého sveta ju asi predsa len zlomili.

  Na malú chvíľu ho jej prišlo ľúto.

-         ...všetko je preč! Kde nájdem  krásu? Bohatstvo?... Kde nájdem lásku? ...- šemotila plačlivo.

-         V slovníku drahá. – neodpustil si poznámku.

-         ...nič mi nevychádza ! – pokračovala, akoby sama pre seba.

-         A skúšala si klystír? – nahol sa až k nej, ale hneď sa radšej oddialil.

  - Ty neprestaneš rýpať, kým nenarazíš na črevá?! – vyštekla zúfalo a zachytila ho jednou rukou za zápästie.

  Bola to ona. Nebola ešte celkom zlomená.

  - Nepreháňaj ! – osopil sa na ňu. - A koniec koncov, zápcha môže byť len dočasná...- pokračoval vo zvolenej humusnej terminológii, predpokladajúc, že tak mu najlepšie porozumie. – Spadnúť až na dno a spoznať tvrdú realitu ešte neznamená, že sa vzdáš! Treba sa vzchopiť a snažiť sa presadiť ! – dodával jej guráž, lebo potreboval silnú ženu, nie ufňukaného draka.

  - ...leda by si mi priniesol kvetináč!... Veď sa na mňa pozri ! – zapišťala nešťastne a nadvihla ruky obalené franforcami šiat nad zachumlené, zavšivavené  vlasy.

  - Ak sa neprestaneš ľutovať, prinesiem ti akurát tak granát ! Z toho budeš celááá preč! Dočerta ! – začínal strácať trpezlivosť. – Zabúdaš, že patríš najväčšiemu čarodejníkovi v celom známom svete ? Aj v priľahlých...! - ješitne sa megalomansky pochválil a doložil skromne... – Keď som bol malý, bol som fakt namyslený. Ale teraz už nemám chybu! -

  Pokýval párkrát rukou. Jaskyňa sa rozsvietila, rozžiarila a po opadnutí trblietok pred ním stála konečne vo svojej niekdajšej...no, povedzme...Nie, nepovieme. Pred ním stála ako kedysi. Hrdá, vystretá, výstredná a namyslená.

  Maleficent.

  - Odchádzame drahá...- ponúkol jej rameno a pokúsil sa o úsmev. – Dostaneš šancu preraziť! – načrtol  budúcnosť.

  - Niekomu čeľusť?! – spýtala sa naivne.

  Prekrútil očami.

domiceli