Mr.Gold ŠTVRTÁ... 4. kapitola VSTUP...

ŠTVRTÁ...

4. kapitola

Vstup...

1.

   Kopa šutrov na jednej hromade sa im nikdy predtým a asi ani potom, nezdala taká pôvabná, ako keď Gold konečne zavelil „Stáť, sme na mieste !“

  S takmer sadistickým uspokojením hľadel na zúfalé ksichty svojich zverencov, spotené, vyprahnuté, s roztrasenými nohami, ako po kusoch padajú jeden vedľa druhého, neriešiac na čo, či vedľa koho.

  „Chlastať do rána, stratiť mapu od domova, hulákať na celé mestečko...“ vyratúval si s rukami skríženými na prsiach, pečiatkujúc každého individuálne.

  Díval sa na nich. A napadla ho dilema...Aký malý rozdiel je medzi pojmom EDEN a EDEM...

  - Idem kúpiť vstupenky. Zatiaľ si tu prezrite miestne rozárium hneď za hradnou priekopou v areáli pevnosti. Bývalý majiteľ bol okrem iného vášnivým pestovateľom ruží. – ukázal za seba, podoprúc cestou upachtenú Johannu, čo sa ledva statočne držala na spuchnutých nohách.

  - Zavrite mu tlamu, lebo mu tie ruže napchám do rozkroku stonkou dopredu ! – zašepkala Ruby a s vypätím všetkých síl sa štvornožky  doplazila do tieňa akéhosi spola zotletého stromu.

  Jedna z úplne posledných sa vliekla Bella. Šla z nohy na nohu, ale zaregistroval, že jediná má úsmev na tvári, s prižmúrenými očami spokojne vdychuje teplý septembrový vzduch a kvapky potu pri korienkoch vlasov sa jej lesknú ako perličky...Senzuálna ilúzia eklektickej syntézy...Zmyslová predstava nesúrodého spojenia...Pocitová vidina protichodného zjednotenia...Vízia zmiešaného zhrnutia...Vnem rozdielneho zlúčenia...Prelud iného splynutia...Orgazmus!

  „Začínam zdementievať z toho tepla“...potriasol hlavou, aby mozgu dal jasne najavo, že je ešte stále v práci, nie vykotený doma na gauči pred telkou, rozvíjajúci do detailov, za vlastnú prijatú teóriu, že ŽENA, ako živočíšny druh prežila do dnešných dní iba vďaka tomu, že sa zákerným spôsobom prichytila k vagíne.
  Čas na autoritatívny preslov.

  - Berte si príklad z vašej krásnej spolužiačky, čo sa práve s úsmevom na perách konečne ráčila dotasiť k svojej skupinke... Týmto máš u mňa malé bezvýznamné plus, srdiečko. – hlesol patrične cynicky s riadnou dávkou irónie, žmurkol na ňu a tleskol spokojne dlaňami, pomädliac si ich.

  Bola by sa od hanby pod zem prepadla.

  - Videl svet kedy väčšieho ...- začal ktosi vetu.

  - Ja by som nepokračoval, ak nechceš večer škriabať všetky zemiaky do gulášu a umývať kotlík ako bonus...- zvolal Gold ani sa neobzrúc.

2.

  Keď sa vrátil, strčil Johanne do dlaní skrkvané vstupenky, nech si s nimi radí sama.

  A úslužná Johanna si radí.

  - Tak... nástup, detičky, zoradíme sa pekne do dvojstupu...- šemoce si pod nos žena a rozdáva lístky.

  Začína pochybovať aj o jej mozgu.

  Popoháňal všetkých dopredu a zámerne si počkal na Bellu, čo zase čakala, že sa pohne za ostatnými, lebo po prvotnom trapase nemala chuť ani len prejsť okolo neho.

  Nemala na výber.

  Keď sa aj Johanna otočila a ťažkopádne odpochodovala za znechutenými žiakmi vzájomným drganím sa presúvajúcimi k bráne, dobehol ju a stal si pred ňu.

  Obranne cúvla a sklopila oči.

  Natrčil jej pod tvár ruku a roztvoril dlaň.

  Ležala mu na nej trojruža. Vlastne len taká malá trojružička, bez stopky, so sotva rozvitými pukmi, čo narýchlo tajne urval v hradnej záhrade.

  - To...je to malé bezvýznamné plus ? – spýtala sa ticho, oči však nemala odvahu zodvihnúť.

  - Nie, to je malá kompenzácia toho, ako som sa včera k tebe hnusne zachoval...- povedal potichu.. – Bola si ochotná mi pomôcť. Vážim si to....Ak budeš potrebovať pomoc ty...dlžím ti ju. – chytil jej ruku.

  Chvela sa.

  - Radšej ju schovaj, nerád by som, aby mi Gaston rozbil hubu. Je primladý, horkokrvný. A navyše bol by v práve, že mu lozím do revíru, musel by som ho nechať vyhrať...- trepal.

  Presypal trs s kvetmi do jej dlane, pár krokov odcúval, zvrtol sa a rázne dobehol ostatných.

  Až teraz zdvihla zrak.

  Nedalo mu.

  Obzrel sa.

  Usmieval sa.

3.

  Prehliadka sa zdala nekonečná, napriek tomu, že hrad bol zdevastovaný a polozrúcaný. Každý tu už beztak bol s rodičmi, babkami, dedkami, návštevami a v nižších ročníkoch. Patrilo to ku každoročnej tradícii, k akýmsi rodinným aj školským rituálom celého regiónu.

  Sprievodca bol teplejší ako počasie vonku, čo jediné zaujalo aspoň časť ľudí impozantne napodobňujúc jeho pohyby a tón reči.
  - Deťúšiky moje zlatunke...- improvizoval najmä Gaston v závese a vložil do afektovania celú svoju egomanskú dušu. - ...z análov, asi svojich, chi-chi-chi, bóžinku, aký som len vtipný,  naši historičkovia zistili, že slovutná rodinka Rumpelstiltskinovcov boli takí, ale že takí chudobnučkí, že keby sa tu budúci pán hradu...- vystrúhal poklonu portrétu nad krbom, - ...keby sa ten nenarodil ako chlapček, tak sa nemá s čím ani hrať, chudáčik...- odhnul si imaginárnu ofinu a schytal kopanec do zadku od pedagogického dozoru, ktorému jeho trápny preslov pripomenul inú figúrku zo včerajška.

  „Nevidel som ho ja večer obsluhovať v bare ?!“...zamyslel sa nad neprehliadnuteľným sprievodcom, čo na neho práve ...on fakt žmurkol!

  Z rozjímania ho vyrušila Ruby.

  - Ty kokso, to je ohava. To už aj babkina drôtenka na riad je peknejšia...Ja by som o neho ani bicykel neoprela...- rozplývala sa nad portrétom bývalého pána hradu a okolia, visiacim nad krbom, dlhonohá ryšavka.

  Nebol by sa nad tým pozastavil, nebyť posledného dodatku, ktorým svoj prehovor, na radosť všetkých prítomných, zabila.

  - Pán profesor, poďte sa rýchlo kuknúť, šak ten chlap, či čo to je, vyzerá skoro presne ako vy! – úprimne na neho zažmurkala umelými riasami vedomá si svojej slovnej prevahy.

  Ešteže pohľad nezabíja.

  Ale túru mal vrátenú aj s úrokami.

  - Poďme, priatelia, pozrieme si ešte mučiarničku s hladomorničkou...- piskľavo zaimprovizoval ktosi z davu na margo sprievodcu.

  - Nie ste taký temný. – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Stála a hľadela do očí portrétu.

  - Nie ! Som ešte temnejší ! – vychrstol, odsotil ju a zmizol na schodisku.

domiceli