Mr.Gold ŠTVRTÁ 16. kapitola TVRDÁ

ŠTVRTÁ...

16. kapitola

Tvrdá...

1.

   - Zazrela som ich motorky v kríkoch. Takže musia byť niekde tu. V areáli. – zašepkala Emma a zo slov bolo cítiť, že má trochu strach.

  Automaticky sa začal nekoordinovane obzerať.

  - Nerobte si nádeje. Už o nás vedia. Takto je to lepšie. Nič si nedovolia. Aj preto som ju vzala. Veľa ľudí, veľa svedkov...Málo akcie...– otočila sa na miesto, kde pred chvíľou bezradne stála Bella.

  Nestála tam.

  Prvé, čo ju napadlo, bolo, že je už na ceste domov a má pripravený presný plán, ako to všetko farbisto zverí denníčku. Vedela si živo predstaviť seba v tvare Zombie aj čo všetko z tej bábky bude trčať...Priznala si. Prehnala to. Bellina "závislosť" zrejme nebude len pubertálny záchvev.

  - Myslíš si, že už si vybrala ? – spýtal sa.

  - Medzi Gastonom a vami ? Určite. Vediete jedna – nula. A popravde, nemyslím si, že ten namyslený vymetený frajer so slovnou zásobou v rozmedzí „Tak... určite...“, má pri jej IQ, rozhľade a sčítanosti nejakú šancu zvrátiť stav...- odpovedala prirýchlo a až z jeho zamračeného pohľadu pochopila, že zbrklo. – Hups...vy ste sa nepýtali na ...Vás asi skôr zaujímalo, či si vybrala tú parcelu na hrob, však...?!  – precedila medzi zuby.

  Keď sa darí, tak sa darí.

  Zasmial sa. Čo povedať. Prvá odpoveď sa aj tak lepšie počúvala. Jeho ego bolo pofúkané, čo viac si mohol priať.

  - Naozaj si nič nespraví? - na čele mu zostali dve kolmé vrásky.

  Tentokrát sa usmiala zas Emma.

  - Netvrdím, že to budete mať ľahké, ale Bella nie je naivná hlúpa hus. Je to len trochu introvert so sklonom k melancholickým reakciám, ale ak sa niekto dokáže naladiť na jej strunu a získa si jej dôveru...vlastne...neviem. Nechcem sa vám do toho miešať. – skončila prednášku trocha zahanbene. – Ak ste jej zlomili srdce, je vašou povinnosťou...-

  - Ja nič nemusím ! – skočil jej do reči.

  - ...ale chcete, že ?!...- doložila namiesto neho.

  Vyrušil ich zvuk štartujúcich motoriek.

2.

  S rukami v krátkom kabáte s hlavou v korytnačom spánku kráčala rýchlo po krajnici cesty.

  Motorky za sebou počula, ale cesta sa jej zdala dostatočne široká, aby obranne cúvla ešte kúsok k priekope.

  Prvá prefrnkla, ale druhá z nich kus pred ňou pomaly pribrzdila a otočila sa.

  Prechádzala popri nej bez záujmu.

  - Nechceš zviezť domov? Alebo niekam, kde ti bude lepšie ako doma? – drzo sa pýtal mladík, ktorému spod helmy trčali tmavé kučery.

  Zaujalo ju však čosi iné. Na pravej ruke, hneď za rukavicou sa mu hompáľal medajlónik na retiazke. Ten medajlón poznala.

  Vystrčila hlavu z límca a smrkla.

  Aj to mu stačilo, aby ju ošacoval a dostala dosť vysoké ohodnotenie.

  - Máš vlastný byt alebo kamoša na telefón? – zariskovala.

  Trochu ho to rozhodilo. Nemal chuť na šľapku, konečne sa chcel raz iba tak nezáväzne pozhovárať a posedieť s niekým normálnym. Zvlášť dnes... A dievča kráčajúce z cintorína, kde zrejme šlo zapáliť sviečočku obľúbenej babičke sa zdal dobrý typ. Ako sa mohol zmýliť...

  - Nemám. – odvrkol a chystal sa čím skôr naštartovať a zmiznúť, kým nevytiahne červenú kabelku a neotrčí mu cenník na podrážke.

  - To som chcela počuť. Mám chuť na kakao so štrúdľou v bistre U babičky a dlhý rozhovor. Pozývam ťa za odvoz. – usmiala sa.

  Tak predsa ju vyhodnotil dobre.

  Ponúkol jej svoju prilbu.

domiceli