CHIPPED CUP, 7. kapitola, SPOVEĎ

CHIPPED  CUP

7. kapitola

Skúška...

    Už  vedel,  ako je môže pomôcť. Aspoň fyzicky. Opatrne nahmatal jej ranu na hlave a pomocou kúzla ju vyliečil. Napriek tomu, že nič nevidel, odstránil jej z kože krv aj prach, očistil šaty, namiesto piesku a kamenia pričaroval mäkkú trávu, takú, aká rástla hore na kopci po stromom, kde spolu zažili pár krásnych okamihov...

  Sadol si opäť k nej a váhal, ako ju prebudí...

  Napadol ho zbabelý plán.

  „Budem hrať mŕtveho. Ak mi vráti rany... zaslúžim si ich, ak sa ma pokúsi zabiť...má na to právo...ak ma miluje...prisahám, prisahám, že už nikdy jej ničím neublížim...nikdy...“

  Natiahol nad ňu ruku a kým sa preberala, ľahol si do trávy a zmeravel.

 

  Sadla si a rýchlo žmurkala na prudké svetlo nezvyknutými očami. Prvá cesta jej ruky viedla na hlavu, k spánkovej kosti. Žiadna rana tam však nebola. Dotýkala sa miest, kde si pamätala, že ju zasiahla jeho palica...nikde nič. Ani modriny, ani podliatiny, žiadny škrabanec... Nič. Ešte aj šaty mala čisté...A kedy tu stihla vyrásť tráva...

  A on si tu pokojne spí...

  Chvíľu mu iba hľadela do ostro rezaného profilu, potom si všimla...

 Cez celú odhalenú hruď sa tiahla sotva zaschnutá krvavá machuľa. Jej stred bol...bol na mieste, kde je srdce !

  - Rumpel ! – vykríkla strachom a lapla ho za ramená.

  Boli stuhnuté a chladné...aj hruď, líca, tvár...celé telo bolo úplne studené...

  - Nie ! To nieééé !  - klesla mu na zakrvavené prsia. – Kto ti to urobil ?! Prečo ?! To nemôže byť pravda ! ...Nieééé...láska moja...- plakala a bozkávala zúfalo jeho mŕtvu tvár.

  Už ju mal celú mokrú od sĺz. Cítil, ako horúce kvapky dopadajú mu na kožu a prehrievajú ho celého. Bol šťastný...najšťastnejší muž na svete...

  Odtiahla sa od neho a vstala.

  Počul, ako odchádza.

  Prekvapilo ho to...

  - Kam ideš ? – posadil sa a zavolal za ňou.

  - Idem nájsť lopatu, aby som ťa zahrabala, si predsa mŕtvy ! – prudko sa otočila a pozrela mu do očí.

  Áno, do očí. Priamo do očí, ktoré mu svojimi slzami opäť vrátila...

  V ruke držala šíp a na šnúrke tiahnucej sa z druhej ruky sa hompáľala polovička zakrvavenej nádobky, čo mu zvesila z krku.

  Natrčila oba predmety smerom k nemu.

  Sklonil zahanbene hlavu. Hoci nerád. Konečne ju zas videl. Krásnu, teraz ešte uplakanú, ale rozhodnú vrátiť mu všetko aj s úrokami. Bol pripravený...Rád od nej prijme všetko, úplne všetko...Krik, výčitky, hnev...

  Vykročila späť k nemu.

  - Si klamár, Rumpelstiltskin. Odporný, hnusný klamár a zbabelec ! Celý náš vzťah je iba znôška klamstiev, lží a podvodov ! Nič nie je pravda, nič úprimné...a ja som ti verila.... Verila som, že sa zmeníš, kvôli mne, kvôli našej láske...Všetko si zničil, pošliapal...nedokázala som zabiť to zviera, to monštrum v tebe...Zlyhala som...Odchádzam. ..Už ma aj tak nepotrebuješ....- dodala smutne a ticho, ale zostala stáť.

  Nedokázala odísť, opustiť ho...

domiceli